Bol si úsme­vom v dave ľudí, ktorý som si okam­žite všimla. Bol si tým pre­ni­ka­vým po­hľa­dom, ktorý mi po dl­hej dobe roz­bú­šil srdce. Bol si pr­vým do­ty­kom, ktorý som na sebe chcela ucí­tiť po tom, čo som sa roz­hodla znova sa ne­za­mi­lo­vať..

Bol si všet­kým tým, čo som tajne dú­fala stret­núť a mať.

A keď sme spolu pre­tan­co­vali celú noc, keď sme sa lú­čili sil­ným ob­ja­tím a ne­ko­neč­nými boz­kami, nie­kde tam, pod hviez­dami, mimo naše mesto, som zve­rila svoje srdce do tvo­jich rúk. A ve­rila som, že ro­bím správne.

Každe tvoje slovo tomu na­sved­čo­valo, že to je správne a dobré, že sa bu­deme mi­lo­vať ako ni­kto iný, že si bu­deme ve­riť, pod­po­ro­vať sa a že spo­ločne pôj­deme ces­tou ži­vota.

Ale ča­som sme nad tým všet­kým za­čali strá­cať kon­trolu. Už nie vždy sme pre­ja­vo­vali svoje city , ne­dá­vali na­javo svoje emó­cie a sna­žili sa náš „vzťah “ ška­tuľ­ko­vať ná­lep­kou pria­te­lia. Ale obom nám bolo jasné, že to takto ne­po­trvá dlho, že to ne­pôjde. Ani je­den z nás to nech­cel. Stále nechce.

Ne­vieme byť spolu, no ani bez seba. Ne­vieme sa po­ze­rať na to, ako s nami flir­tuje nie­kto iný. Ne­do­ká­žeme ak­cep­to­vať fakt, že by do ži­vota toho dru­hého mal vstú­piť nie­kto iný a na­hra­diť miesto, ktoré v ži­vote toho dru­hého chceme ob­sa­diť my.

Pat­ríme k sebe. Je to v tých po­hľa­doch, do­ty­koch, úsme­voch. V tom ako sa za­mi­lo­vane po­ze­ráme, keď sa ni­kto ne­po­zerá. Ako vy­hľa­dá­vame ne­us­tále spo­loč­nosť toho dru­hého, ako každá uda­losť či ak­cia je u nás upred­nost­nená iba tým, že sa na nej zú­častní ten druhý.

Ne­mô­žeme viac fun­go­vať na zá­klade všet­kých týchto ma­lič­kosti, ktoré nás síce spá­jajú a ex­trémne te­šia, ale ne­ro­bia nič, čím sa náš vzťah je schopný po­su­núť ďa­lej. Mu­sia to byť gestá, jasné vety, hl­boké roz­ho­vory, roz­hod­nu­tia ktoré nás ofi­ciálne spoja.

Musí to byť to, čo nás ofi­ciálne dá do­kopy. To, čo uvi­dia os­tatní, kde už ne­bude po­treba pý­tať sa, či už sme ko­nečne spolu, lebo to bude jasné všet­kým. Tak poď, daj mi ruku a poďme to skú­siť. Tak, ako sme to vždy chceli.

Ne­kom­pli­kujme si zby­točne naše ži­voty, ne­trápme viac naše srd­cia, keď do­kážu k sebe tak do­ko­nalo sply­núť a tan­co­vať spolu. Lebo me­dzi všet­kými tými párty no­cami, úsmevmi, do­tykmi, vznikla láska. A je na­čase, ju po­slať do sveta.

Komentáre