Bol si pre mňa výzva, aj utrpenie zároveň. Výzva preto, že som v tebe videla zatrpknutého, citlivého, psychicky zničeného človeka a verila som, že ťa dám dokopy, že to zvládnem a z teba bude iný človek, ktorý si dokáže vážiť aj maličkosti.

Keď som ťa spoznala, bola som celkom vyrovnaná, sebavedomá žena. Po dlhom čase, ktorý sme spolu strávili, mi začalo všetko dochádzať. To dochádzanie mohlo prísť aj skôr, pretože inak by nedošlo k tomu, že z vyrovnanej ženy sa stala žena nevyrovnaná, nesebavedomá, príliš zlomená ľudská bytosť. Dávala som všetko a nedostala ani jedno „ďakujem„, možno len vtedy, keď ti horelo pod nohami a zakaždým som ťa zachraňovala. Ty si potreboval moju oporu, moju pomoc často len môj čas, keď to vyhovovalo hlavne tebe a ja som bola stále po ruke. No ak sa karta otočila a potrebovala som ťa ja, nebol si tu.

Celý ten čas som verila, že si to vážiš. Celý ten čas som dúfala, že konečne aj ty začneš niečo cítiť. Ty si bol spokojný, pretože si mal odo mňa všetko, ja som plakávala doma sama, pretože to začalo byť pre mňa utrpenie. Ty si bol pre mňa utrpením. Nechcela som takto existovať. Istí ľudia mi museli otvoriť oči, aby som pochopila,že ma len využívaš. Trvalo mi dlhšie než som to pochopila. Nikdy som ti nepovedala„NIE“ a to bola chyba. Musela som sa naučiť ako ťa odmietnuť.

Moja trpezlivosť pretiekla, keď si odo mňa niečo potreboval, niečo, čo si dokázal spraviť aj sám len ti bolo pohodlnejšie, keď som to spravila ja, pretože na mňa si sa mohol hocikedy spoľahnúť a nikdy som ťa neodmietla.  Ale keď som povedala nie, urazil si sa, pretože si zažil odmietnutie. Bral si ma za samozrejmosť. Nie, takto využívaná som fakt nechcela byť. Chcela som byť len šťastná.

Nemôžem povedať, že na malú chvíľu som pri tebe šťastná nebola. Jediná ja som bola tá, ktorá smrkala nad minulosťou ale teraz ma už „nebolíš“, už dávno nie. Vďaka tebe som pochopila ako chcem žiť. Už to beriem ,že jednoducho si musel byť v mojom živote aby som sa posunula ďalej a za to jediné ti ďakujem. Život ma nikdy nesklamal, vždy som dostala pár faciek presne vtedy, keď mi to malo byť dané, keď som to naozaj potrebovala. Túžila som po pozornosti od teba, ktorú som nikdy nedostala, snáď len vtedy, keď si niečo odo mňa potreboval-falošnú pozornosť… ale malo to tak byť, prijímam už život tak ako ide a s tým čo prichádza, prijímam aj to, čo odchádza, opúšťam a nechávam ísť.

Niekedy, keď tak zúfalo túžime po pozornosti od iných, keď by sme mali zamerať tú svoju na seba. A tak, konečne žijem, síce sama ale spokojná, pretože som našla  zmysel života, v ktorým ty už nehráš hlavnú rolu. Už nie si pre mňa ani výzva a chvála bohu už nie si ani utrpenie. Bol si pre mňa len životná skúsenosť,  ktorá ma mala niečo naučiť….