Je­seň je dô­ka­zom toho, že sa mu­síme na­učiť ne­chať veci ísť. Zmie­riť sa s tým, že nie­kedy je proste ko­niec, a treba za­bud­núť. Asi je ten správny čas ne­chať aj teba od­ísť.

Za­bud­núť na všetky krásne chvíle a na­učiť sa byť bez teba. Za­bud­núť na všetky tvoje bozky, pri kto­rých som strá­cala dych. Za­bud­núť na všetky naše dlhé po­hľady, pri kto­rých bolo po­čuť len naše srd­cia. Za­bud­núť na to, ako si ma dr­žal v ná­ručí a ja som sa zrazu cí­tila bez­pečne. Za­bud­núť na to, že vždy, keď som sa cí­tila stra­tená, chy­til si ma za ruku a uká­zal si mi smer, kto­rým mam ísť. Za­bud­núť na to, ako si sa na mňa vždy po­ze­ral. Za­bud­núť na naše dlhé roz­ho­vory o ni­čom a aj o všet­kom. Proste za­bud­núť.

zdroj: pe­xels.com pe­xels.com

No pred tým, než tak spra­vím alebo sa o to as­poň po­kú­sim, ti chcem niečo po­ve­dať.

Vždy si pri­šiel do môjho ži­vota v ten naj­horší mo­ment a všetko si skom­pli­ko­val. Vy­tvo­ril si v mo­jom ži­vote chaos. Bol si ako hu­ri­kán, ktorý vtrhne do môjho ži­vota. Bol si ako letná búrka, ktorá mi ne­dala celú noc spať. Všetko bolo ťaž­šie. No pri kaž­dom bozku, ktorý si mi dal, vše­tok ten chaos, ktorý si pri­nie­sol zrazu zmi­zol.

Ako sa naše pery stretli ten hu­ri­kán, tá búrka, to všetko sa zrazu upo­ko­jilo. A v strede toho všet­kého a zá­ro­veň ni­čoho, stáli dvaja za­mi­lo­vaný, ktorí sa od seba ne­do­ká­zali od­tr­hnúť. Vy­tvo­ril si vo mne ten po­cit, ktorý bu­dem od te­raz v kaž­dom jed­nom hľa­dať. Na­učil si ma, že láska ne­musí vždy prísť vtedy, keď ju chceme a keď je všetko do­ko­nalé. Príde vtedy keď sme vnú­torne pri­pra­vený. Na­učil si ma, že mam svoju hod­notu. Na­učil si ma to, že sa oplatí ve­riť, lebo ten kto verí to do­káže usku­toč­niť. Na­učil si ma, že si mám vá­žiť to čo mám, lebo to všetko môže veľmi rýchlo od­ísť. Na­učil si ma, že nie­kedy je­diné, čo po­tre­bu­jem je roz­prá­vať sa celú noc. Na­učil si ma, že láska je ako ruža, krásna no má aj svoje tŕne.

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk

No chcem, aby si ve­del, že som ča­kala. Celý ten čas. A ve­rím, že jed­ného dňa sa ešte stret­neme. Možno, že keď si obi­dvaja v ži­vote ujas­níme ur­čite veci. Všetko si uspo­ria­dame a bu­deme tam, kde máme byť. Tak sa znova náj­deme a bude pre nás ten správny čas. A znova vne­sieš do môjho ži­vota chaos a lásku. No te­raz mu­sím za­bud­núť. Lebo to ča­ka­nie a všetky tie spo­mienky ma za­bí­jajú. A preto je te­raz čas ne­chať ťa ísť.

Tak ako listy opúš­ťajú ko­runy stro­mov, te­raz opúš­ťajú naše spo­mienky mňa. Zbo­hom do ďal­šej jari.

Komentáre