Hej milý rok, ne­pý­tala som si od teba nič, priala som si len nech mi ni­koho ne­be­rieš,
no uplie­tol si na mňa dlhý bič,
ča­kala som všetko, ale že mi lásku vez­meš?

Vzal si mi môj zmy­sel, moje šťas­tie v prvý tvoj deň,
blú­dila som, pa­dala som, bol pri mne len tieň.
Pre­šla som si však už týmto ro­kom,
v kto­rom som bola len láske ot­ro­kom.

Pre­ťali sa mi cesty s množ­stvom ľudí,
chy­tila som jed­ného, čo tiež za­blú­dil,
pa­ra­dox je ten, že on ma ne­ľú­bil,
za­ľú­bil sa iný, ten čo ne­blú­dil,
ja som ho však stiahla dole do hl­bín.

zdroj: unsp­lash.com

Tento rok mal ťažké skúšky,
ešte ťaž­šie roz­hod­nu­tia,
bo­lelo to, obitá som ako hrušky,
bo­jím sa len, upad­núť do za­bud­nu­tia.

Som na no­vej škole, s inými ľudmi okolo seba,
ne­mám tu je­dinú spo­mienku na teba.
Mám silné putá vy­tvo­rené s inými,
ta­kými, kto­rých na­zvem ver­nými.

Hej verní pria­te­lia, moji veční spa­si­te­lia,
mo­jej hlavy kro­ti­te­lia, srdca lie­či­te­lia.
Ďa­ku­jem za vás, že ste stále tu,
že ma dr­žíte, ľú­bite aj takú ne­istú.

A moja úžasná ro­dina, ochranné krídla, strážni an­jeli, inak aj na­zvem ich, šťas­tie na zemi. Bez vás by som tu ne­bola, aj vďaka vám som tou kým som dnes,
ne­bolo to ni­kdy so mnou ľahké, ob­čas hádky, depka a stres.

zdroj: unsp­lash.com

Bola som to dieťa a vlastne stále som ním,
čo opo­nuje všet­kým, ná­zo­rom vlast­ným.
Rov­nako vlast­ným po­hľa­dom na svet,
kaž­dým ro­kom rá­stla jak ruže kvet.

A či som šťastná?
Je bu­dúc­nosť jasná?
Bude krásna?
Spo­mienka vzácna?
Alebo len lacná?
Ako tí ľu­dia v dra­hých han­drách?
Čo sú prázdny v su­per au­tách?
Čo so šťas­tím ha­zar­dujú v kar­tách?
A to­pánky majú vo všet­kých far­bách?
A zá­leží viac na tom čo je na hla­vách?
Alebo v nich?
Tak ťažké tieto otázky roz­lúš­tiť.
Po od­po­ve­diach smädný ako na púšti.
Tak len to skús, ľu­dom od­pusti,
ale v pr­vom rade sebe,
lebo celé je to o tebe,
nájsť zmy­sel vo vnútri seba,
a tak za­ľú­biť sa do teba.

Komentáre