Hovorí sa, že až keď niekoho stratíš, až potom zistíš, koho si vlastne stratila. Zistíš, že ti v skutočnosti chýba. Ach, a ako veľmi. A najmä, keď ho stratíš vďaka sebe. Presne to ona urobila.

V ten osudový večer, keď sa prvýkrát spoznali, prvá myšlienka, ktorá ovládla jej myseľ vo chvíli, keď sa na neho pozrela bola, že on bude ten, s ktorým v ten večer skončí. Kto by ale povedal, že aj on bude chcieť skončiť práve s ňou. Avšak, vďaka svojej hrdosti sa k tomu nepriznala, a možno práve preto ho stratila.

Dôverovala mu, spoznávala ho a dovolila mu, aby aj on poznal ju. A to nedovolila každému. Pred chlapcami mala dvere do svojho srdca zatvorené. Zatvorila ich presne vtedy, keď sa kvôli jednému sklamala, no potom do jej života vbehol on. Lepší. Taký, ktorý ju mal rád a záležalo mu na nej. No ona mu v tomto neverila. Keď sa už raz porezala, nechcela to zopakovať a ešte v takom krátkom čase. Pomaly to upadalo. Upadala tá stena, ktorá ju chránila pred skutočnou možnosťou zaľúbenia sa. Či sa jej to páčilo? Samozrejme, že nie. Vyhýbala sa tomu všetkým, čím mohla. Nechcela. Alebo aj chcela, len sama nevedela, čo vlastne chce. Brala na vedomie len to, že je mladá a chce si užívať. Nehľadela pritom na ľudí, ktorých svojim konaním raní. Uvedomila si to, až príliš neskoro a napriek tomu, to zmeniť nechce.

Keď predsa len prvýkrát ucítila jeho pery na tých svojich, mala pocit, že práve na toto čakala, po všetkých tých bozkoch pred ním. Bola šťastná a usmievala sa. Hľadela pritom na nebo a topila sa vo vlastných pocitoch. V ten večer. Na druhý deň brala jeho bozk ako jeden ďalší do zoznamu. Aj keď pravdou je, že počas toho ako ďalšie noci zaspávala vo svojej posteli, predstavovala si, zas a znova, ako sa jej jeho pery dotýkajú. Stále na sebe cítila jeho dotyk. Zanechal v nej niečo, čo sa nepodarilo ešte nikomu.

O pár mesiacov sa mu to podarilo opäť. Podarilo sa mu zas v nej zasadiť niečo, čo ju zmietalo. Opäť ani nevie ako, pocítila jeho pery na tých svojich. Stalo sa. A jediné, čo pocítila z toho bozku, bolo zúfalstvo. Jeho zúfalstvo, žiadostivosť a láska. Keď jej opakoval, ako ju miluje. Zdalo sa jej to až príliš zvrátené. Aj bolo. Snažila sa zakryť strach, ktorý sa jej odrážal v očiach, po tých slovách, ktoré jej povedal. Nebála sa jeho, nebála sa tých slov. Bála sa, že ho sklame a zničí. Mala zo seba strach. Pretože napriek tomu, že asi cítila to isté, nemohla mu to zopakovať. Nemohla a ani to neurobila.

To, že ho stratila bola čisto jej chyba. Mohla ho mať. Vedela, že je pri nej, vedela, že sa má na koho spoľahnúť, vedela, že ju má rád a ona bola k nemu taká nevďačná. Neuvedomovala si, že všetkými slovami, ktoré vyslovila či bola triezva, alebo opitá, ho ranila viac a viac. Zničila nie len jeho, ale aj to, čo medzi nimi bolo. A pritom sa snažila len uchrániť pred zlomeným srdcom a nemyslela pritom na neho. Bola sebecká a myslela len na seba. Myslela si, že keď bude vedieť, aká hnusná je, aká je bezcitná, už ho nebude lákať. Odíde od nej. Nie úplne, ale vzdá sa a nebude chcieť, aby ho niekedy ľúbila. Ach, akú veľkú chybu urobila. Pretože teraz, keď odišiel vie, že ho už nikdy nezíska späť.

Prihlasujem do newslettera...

Dostávaj najlepšie novinky z Odzadu

Prihlásením sa do newslettera súhlasíte s podmienkami ochrany súkromia.