Toľ­ko­krát pre­mie­laná téma, za­sta­ralá a pri­tom vždycky ak­tu­álna. Pre­tože o čom je ži­vot? Celý ži­vot je o láske. Či si to pri­známe alebo nie, vždy je to o láske. Je to o jej hľa­daní, jej náj­dení, pre­ží­vaní, či jej stra­tení… Lásku si ne­vy­nú­tiš. Lásku si ne­mô­žeš za­slú­žiť. Lásku si ne­mô­žeš vy­pro­siť. Láska k tebe musí prísť sama. Bez ná­tlaku. Bez oča­ká­va­nia. Bez pro­se­nia.

Lásku ne­mô­žeš oča­ká­vať. Ne­mô­žeš sa na ňu za­me­rať. Láska príde z ni­čoho. Príde len tak. Jed­ného dňa. Keď to ne­bu­deš ča­kať. A všetko ti zmení. Môže sa stať, že zmení teba. Ne­príde podľa šab­lóny, ne­začne podľa snáď ti­síc­krát rov­na­kého sce­nára. Môže prísť úplne inak. Ne­príde možno ro­man­ticky, podľa oča­ká­vaní. Môže prísť deň, keď sama seba ne­spoz­náš. Keď spra­víš tú naj­väč­šiu „hlú­posť“ svojho ži­vota a po­stu­pom času sa ukáže, že to bola tá naj­lep­šia vec, čo si mohla uro­biť. Ne­mô­žeš žiť kŕ­čo­vito. Ne­mô­žeš žiť podľa šab­lóny. Ne­mô­žeš ro­biť to, čo sa od teba oča­káva. Mu­síš ro­biť to, čo sku­točne v da­nom mo­mente ro­biť chceš. Možno uro­biť to naj­väč­šie bláz­nov­stvo, možno zme­niť celé svoje do­te­raj­šie by­tie, svoje sprá­va­nie, možno spra­viť všetko inak. Možno treba dať šancu tomu, čo si do­te­raz po­kla­dala za ne­pri­ja­teľné. Ur­čite je veľmi veľa mož­ností na to, aby si prišla k tej správ­nej od­po­vedi…

Láska príde. Možno po­maly. Možno po­stupne. Možno príde ne­po­zo­ro­vane. Možno ťa zo za­čiatku ne­za­siahne a ne­strhne ako hu­ri­kán, aj keď sa hu­ri­ká­nom stať môže… Mu­síš jej dať šancu a možno po­cho­píš, že láska vy­zerá úplne inak ako si si do­te­raz mys­lela. Nie je to vír roz­bú­re­ných hor­mó­nov. Láska je po­ro­zu­me­nie. Láska je to, keď ti ten druhý vy­ča­ruje úsmev na tvári, resp. keď si ho vy­ča­ruje vzá­jomne. Láska je to, keď je­den dru­hého na­vzá­jom do­bí­jate po­zi­tív­nou ener­giou ako ba­terky. Láska je to, keď sa spolu do­ká­žete roz­prá­vať a smiať ho­diny. Láska je to, keď sa ne­bo­jíte je­den pred dru­hým od­kryť svoju mi­nu­losť. Láska je to, keď si i na­priek tomu, čo všetko o sebe viete, na­vzá­jom po­viete, akí ste úžasní. Láska je to, keď je je­den s dru­hým rád. Láska je to, keď viete to, čo je­den od dru­hého chcete. Láska je to, keď sa pre­sta­nete báť.

Tá sku­točná, zdravá láska je tá, keď sa i na­priek tomu všet­kému ne­bo­jíte dať tomu dru­hému krídla na to, aby sa roz­ho­dol, či to sku­točne pre neho tá pravá láska je alebo všetko spáli.

Pre­tože sku­točná láska nič ne­oča­káva. Sku­točná láska nechce ni­koho a nič me­niť. Pri láske ne­zá­leží na po­hlaví, rase, veku, vzde­laní, po­vo­laní. Sku­točná láska vy­chá­dza zvnútra. Nie je ju vidno, ale je ju cí­tiť. Lásku možno cí­tiť po­stupne. Možno si spo­čiatku obo­zretná, možno si to ne­pri­púš­ťaš a je ti to jedno – a možno príde deň, keď sa opä­tovne za­hľa­díš do tých jed­ných očí, ucí­tiš to ob­ja­tie a prí­deš na to, že presne toto je láska. Tá láska, ktorá je iná ako do­po­siaľ, pre­tože nie­kde v sebe cí­tiš, že si ju ko­nečne na­šla…

Komentáre