…A tak som tam skončila sama, v miestnosti, ktorá sa nedá ani nazvať nemocničnou izbou. Radšej posledná zastávka, to by bolo presnejšie. Dúfala som, že už o chvíľu budeš na lepšom mieste, začneš nový život a aj keď ma tá cesta bude stáť slzy a bolesť, urobím všetko pre to, aby to bolo to najlepšie, čo viem pre teba urobiť.

Mala som ešte chvíľu pre seba, tak som začala spomínať, ako sme sa „stretli“. V pláne bol úplne obyčajný, no dobre, trošku pojašený večer s vínom a Princeznou. Vlastne som to ani nečakala, nevyhľadávala, a predsa sa stalo. Vtedy na záchode som si prvý raz uvedomila, že existuješ, že si skutočný a tvoj a môj život sa akosi stretli. Volala som do nemocnice a dohodla príjem na pohotovosti.

Aby som sa uistila, že budeš v poriadku, išli sme všetci, veď pre istotu, múdrych a nervóznych hláv nie je nikdy dosť. Človek by sa divil, čo sa dá za 90Kč na pražskej Bulovke vybaviť. Prijali nás takmer hneď. Doktorka povedala len „Všetko je v poriadku, nemusíte sa báť.“ A to bolo ono. Chápem, že bolo desať hodín večer, ale niečo viac by nešlo? No asi nie… Dôležité bolo, že od toho momentu sme sa od seba nepohli.

Veľakrát mi niekto hovoril, či to myslím vážne, či je to to, čo skutočne chcem. Musela som milión ráz obhajovať, prečo som sa rozhodla, aby sme spolu zostali. Bol by si prekvapený, keby si vedel, kto všetko z našich blízkych mi vravel, aby som si nezničila život. Aj keď som mala veľa príležitostí ťa opustiť a dôvodov o to viac, nevedela som si predstaviť aké by to bolo bez teba a bola som si istá, že by sa môj život stal prázdnym. Ani dnes svoje rozhodnutie neľutujem.

Bol si v mojom živote nečakaný, no nie nechcený. Keď som ťa začala registrovať, začala som úplne automaticky túžiť po spoločnom svete. Aj keď som ťa nevidela, bála som sa o teba. Pravidelne ťa kontrolovala, zapisovala si všetky dôležité veci, aby som na nič časom nezabudla. Všetko bolo akoby mávnutím čarovného prútika dôležité.

Predstavovala som si, čo spolu zažijeme, kam budeme cestovať a koľko ráz ma z teba takmer „klepne pepka“. Náš spoločný čas, tak ako sme obaja poznali, sa pomaly krátil. Ku koncu vlastne dramaticky, nečakane. Keď doktor povedal: „Už včera bolo neskoro, hneď ako to pôjde, ideme na operačku!“ mala som stále úsmev na tvári, no bála som sa ako nikdy v živote. Dokonca som žartovala s vyplašenými medikmi… Celá ja.

A keď už bolo po všetkom, pozrela som sa ti do otvorených očí. Neboli v nich slzy, len tak akoby na mňa tiež pozerali a povedala som len – „Ahoj.“ Vedela som, že všetko bude iné, celý svet sa obráti hore nohami a nevedela som, či budem na to všetko pripravená. V tom momente sa pre mňa začala nová cesta s názvom život slobodnej… matky.

Prihlasujem do newslettera...

Dostávaj najlepšie novinky z Odzadu

Prihlásením sa do newslettera súhlasíte s podmienkami ochrany súkromia.