Vždy som sa považovala za niekoho, kto nemá problémy s nízkym sebavedomím. Nepatrila som síce medzi najkrajšie a najobľúbenejšie dievčatá (ani teraz nepatrím), ale dokázala som sa postaviť tvárou v tvár novým výzvam a možnostiam. O túto schopnosť som ale časom prišla a čím ďalej, tým viac som sa začala obávať nových vecí. Po čase plnom neustáleho napomínania učiteľov, aby som kontrolovala svoj jazyk alebo rodičov, ktorí mi dennodenne pripomínali, aby som začala niečo robiť so svojou postavou.

Ja som ich upozornenia nikdy nebrala vážne, až kým som sa necítila odvrhnutá aj najlepšími priateľmi. Vtedy som si uvedomila, že by som sa mala zmeniť tak, aby som sa ostatným páčila. A dospelo to až do takého štádia, že som sa radšej rozhodla vymeškať letný tábor s priateľmi, len aby som sa cítila pohodlne a zbavila sa pocitu úzkosti. Zostala som doma, kde som sa skrývala pred okolitým svetom. Zostala som doma a stala sa pozorovateľom. Pozorovala som životy iných namiesto toho, aby som žila ten svoj.

unsplash.com

Samozrejme, bolo za tým aj veľa iných dôvodov. Ale určite najväčším z nich bol strach. Strach z toho, že nezapadnem, z toho, že to jednoducho nezvládnem. A ja som si postupom času prestala úplne veriť. Začala som sa uzatvárať pred tými, na ktorých mi záležalo, uzatvorila som sa pred každou novou príležitosťou a postupne som zabudla, aké je to žiť naplno bez strachu. Bála som sa už i ísť do obchodu, či na prechádzku do prírody.

To som si uvedomila, keď som sa prihlásila na akciu, kde som nikoho nepoznala. Išla som tam úplne sama, teda až na obavy, ktoré ma sprevádzali. Čo ak sa mi tam nebude páčiť, čo ak nezapadnem? Tak som si vybrala možnosť, kedy sa akcia konala asi tridsať minút od môjho bydliska, len pre istotu. Vybrala som si niečo, čo ma zaujímalo, aby som predišla sklamaniu. A tak som postupne odstraňovala všetky prekážky, ktoré mi zabraňovali vydať sa na akciu, kde som nikoho nepoznala. Keď už bol pobyt zaplatený, nemohla som z toho vycúvať, i keď som často chcela a tak som sa upokojovala myšlienkami, že všetko bude v poriadku. Muselo byť, predsa som to perfektne naplánovala.

A nakoniec akcia bola tou najlepšou skúsenosťou, čo sa mi kedy v živote stala. Otvorila mi oči a ja som spoznala mnoho úžasných ľudí, na ktorých myslím aj po roku odlúčenia. Pretože úžasní ľudia sú všade na svete, len ich musíme nájsť. Prestala som ľutovať samú seba, prestala som vädnúť. Pretože áno, mám nejaké to kilo navyše (viac ako kilo) ani nie som úplne perfektná, a nebude ma mať každý rád. Ale to ma nemôže odradiť od toho, aby som prežila svoj život naplno.

unsplash.com

Ešte stále, keď niekam odchádzam a opúšťam moju komfortnú zónu, sprevádzajú ma tieto myšlienky, tá nepríjemná bolesť brucha, ktorá mi naznačuje, že nerobím dobre. Uh, ako by som sa toho priala zbaviť. Ale rozhodla som sa, že tento rok bude lepší ako ten minulý. Že už nedopustím to, aby mi strach a komplexy zabránili prežiť svoj život naplno. Musela som sa ho zbaviť, zahnať ho do najtemnejšieho kútika mojej duše. Vzdať sa obáv zo života aj zo seba samej.

Uvedomila som si, že stále mám nejaké kvality, pre ktoré sa mi oplatí skúšať nové veci. Že mám kvality, ktoré sa môžu niekomu inému zapáčiť. Že nemusím mať perfektné telo, ale možno, že si vystačím s vlastnou mysľou. Takou, v ktorej budem samú seba akceptovať takú, aká som. Nedokonalá, bláznivá, drzá, kreatívna duša s kilami navyše, ktorá sa nepotrebuje zavďačiť všetkým ostatným. Stačí, ak sa zavďačím samej sebe. Pretože keď budem mať rada samú seba, budú ma mať radi aj ostatní. A teraz už takú, aká som.

Prihlasujem do newslettera...

Dostávaj najlepšie novinky z Odzadu

Prihlásením sa do newslettera súhlasíte s podmienkami ochrany súkromia.