,,Zlatko, ja ťa milujem, ale o niektorých veciach musím rozhodovať sám,“ povedal mi môj milovaný, keď som ho po niekoľkýkrát nabádala ísť lekárovi. Až po čase som si uvedomila, že mal pravdu. A nielen v tom, že on najlepšie vie, či je natoľko chorý, aby potreboval antibiotiká.
Keď ľudia žijú v trvalom vzťahu, postupne sa z JA a TY stane MY.
Na tom nie je nič zlé, je to úžasné, že je pri nás stále niekto, s kým zdieľame náš život, naše starosti i radosti, naše každodenné zážitky… Lenže potom môže nastať bod, kde sa na seba tak veľmi naviažeme, že sa nám začne strácať intimita, všetko sa zleje do jedného spoločného chumáča a zrazu zistíme, že už tvoríme akoby jeden celok. Opakujem, je to naozaj skvelé, že sme natoľko k sebe kompatibilní, ale nemôžme si z nás dvoch urobiť našu identitu.
Na začiatku vzťahu to ide tak ľahko, že si to ani nevšimneme. Prispôsobujeme sa tomu druhému, zrušíme tanečnú, posedenie s kamarátkami, aby sme mohli ísť na rande s ním. Neskôr určite nájdeme pár spoločných koníčkov, ktorým sa venujeme spoločne, no vo väčšine vzťahov, ktoré mám okolo seba vidím, že tie vlastné, ,,osobné“ koníčky začnú zanikať.
Veľakrát si to ani nechceme priznať.
Postneme na sociálne siete fotky, ako sme šťastne zadané a spravíme si z nášho vzťahu našu akoby prioritnú „identitu“. Všetko robíme spolu, trávime spolu každú voľnú chvíľu, na čom samozrejme nie je nič zlé. Len jedného dňa sa zobudíme, priateľ bude ešte spať, a my sa zrazu spýtame: ,,A kto vlastne som?“ A na toto už, bohužiaľ, nemôže byť odpoveď ,,som vo vzťahu s tým a tým.“ A ďalej budú nasledovať otázky typu, čo mám vlastne rada, kto vlastne som, čo ma baví a čo ma napĺňa.
A už nám nebude stačiť odpoveď, že radi chodíme na ryby, lebo to ostalo môjmu partnerovi a že v piatky večer milujem filmové večery, lebo to som do vzťahu priniesla ja. Budeme musieť byť k sebe úprimné a priznať si, že sme stratili samé seba, svoju identitu. Prečo už nechodíme kŕmiť labute do parku a venčiť s kamarátkou psa, keď sme to tak rady robili? Prečo už nechodíme vypnúť do fitka a vydať zo seba všetku energiu? Len preto, lebo máme priateľa a on by sa ,,nahneval“ ak by sme sa rozhodli tráviť čas chvíľu len samé so sebou? Prečo si už nerobíme s babami babské jazdy, ale ideme len s našou spoločnou partiou a vždy ideme spolu s partnerom?
Prečo si v hlave stále hovoríme tie výhovorky, že my to vlastne nepotrebujeme? Potom sme nútené si z nášho priateľa spraviť nielen milenca, ale aj najlepšiu kamarátku. Chodíme na nákupy s ním, jemu rozprávame čo si tá a tá obliekla, a čakáme, že nás vypočuje a bude stále tu. On tu bude, ale jeho tie naše drísty absolútne nezaujímajú. On ani nevie, ako má reagovať. A tak za zo vzťahu vytráca iskra, pretože, posťažujeme sa jemu, ponadávame na ostatných jemu, úplne sa stratí také to ,,tajomno“ a naozaj celá intimita, a tým stratíme na príťažlivosti. Namiesto toho, aby sme si išli pokecať s kamoškou, poklebetiť, posťažovať sa, zasmiať a potom oddýchnuté prísť k partnerovi s prívalom energie. Alebo, aby sme ho nenútili cvičiť s nami jógu doma, lebo chceme byť nonstop s ním.
Tak, akú máme identitu? Sme tanečnice? Umelkyne? Milujeme zvieratá? Máme svoje bláznivé kamošky? Môžme mať hlboký, nádherný vzťah aj s tým, že každý štvrtok venujeme čas sami sebe. Aby sme sa spoznávali. Samé seba. Našu vlastnú identitu.
