,,Zlatko, ja ťa milujem, ale o niektorých veciach musím rozhodovať sám,“ povedal mi môj milovaný, keď som ho po niekoľkýkrát nabádala ísť lekárovi. Až po čase som si uvedomila, že mal pravdu. A nielen v tom, že on najlepšie vie, či je natoľko chorý, aby potreboval antibiotiká.

Keď ľudia žijú v trvalom vzťahu, postupne sa z JA a TY stane MY.

Na tom nie je nič zlé, je to úžasné, že je pri nás stále niekto, s kým zdieľame náš život, naše starosti i radosti, naše každodenné zážitky… Lenže potom môže nastať bod, kde sa na seba tak veľmi naviažeme, že sa nám začne strácať intimita, všetko sa zleje do jedného spoločného chumáča a zrazu zistíme, že už tvoríme akoby jeden celok. Opakujem, je to naozaj skvelé, že sme natoľko k sebe kompatibilní, ale nemôžme si z nás dvoch urobiť našu identitu.

Na začiatku vzťahu to ide tak ľahko, že si to ani nevšimneme. Prispôsobujeme sa tomu druhému, zrušíme tanečnú, posedenie s kamarátkami, aby sme mohli ísť na rande s ním. Neskôr určite nájdeme pár spoločných koníčkov, ktorým sa venujeme spoločne, no vo väčšine vzťahov, ktoré mám okolo seba vidím, že tie vlastné, ,,osobné“ koníčky začnú zanikať.

zdroj: unsplash.com

Veľakrát si to ani nechceme priznať.

Postneme na sociálne siete fotky, ako sme šťastne zadané a spravíme si z nášho vzťahu našu akoby prioritnú „identitu“. Všetko robíme spolu, trávime spolu každú voľnú chvíľu, na čom samozrejme nie je nič zlé. Len jedného dňa sa zobudíme, priateľ bude ešte spať, a my sa zrazu spýtame: ,,A kto vlastne som?“ A na toto už, bohužiaľ, nemôže byť odpoveď ,,som vo vzťahu s tým a tým.“ A ďalej budú nasledovať otázky typu, čo mám vlastne rada, kto vlastne som, čo ma baví a čo ma napĺňa.

A už nám nebude stačiť odpoveď, že radi chodíme na ryby, lebo to ostalo môjmu partnerovi a že v piatky večer milujem filmové večery, lebo to som do vzťahu priniesla ja. Budeme musieť byť k sebe úprimné a priznať si, že sme stratili samé seba, svoju identitu. Prečo už nechodíme kŕmiť labute do parku a venčiť s kamarátkou psa, keď sme to tak rady robili? Prečo už nechodíme vypnúť do fitka a vydať zo seba všetku energiu? Len preto, lebo máme priateľa a on by sa ,,nahneval“ ak by sme sa rozhodli tráviť čas chvíľu len samé so sebou? Prečo si už nerobíme s babami babské jazdy, ale ideme len s našou spoločnou partiou a vždy ideme spolu s partnerom?

zdroj: unsplash.com

Prečo si v hlave stále hovoríme tie výhovorky, že my to vlastne nepotrebujeme? Potom sme nútené si z nášho priateľa spraviť nielen milenca, ale aj najlepšiu kamarátku. Chodíme na nákupy s ním, jemu rozprávame čo si tá a tá obliekla, a čakáme, že nás vypočuje a bude stále tu. On tu bude, ale jeho tie naše drísty absolútne nezaujímajú. On ani nevie, ako má reagovať. A tak za zo vzťahu vytráca iskra, pretože, posťažujeme sa jemu, ponadávame na ostatných jemu, úplne sa stratí také to ,,tajomno“ a naozaj celá intimita, a tým stratíme na príťažlivosti. Namiesto toho, aby sme si išli pokecať s kamoškou, poklebetiť, posťažovať sa, zasmiať a potom oddýchnuté prísť k partnerovi s prívalom energie. Alebo, aby sme ho nenútili cvičiť s nami jógu doma, lebo chceme byť nonstop s ním.

Tak, akú máme identitu? Sme tanečnice? Umelkyne? Milujeme zvieratá? Máme svoje bláznivé kamošky? Môžme mať hlboký, nádherný vzťah aj s tým, že každý štvrtok venujeme čas sami sebe. Aby sme sa spoznávali. Samé seba. Našu vlastnú identitu.

A verte, nášmu vzťahu to len a len prospeje. Nezužujme si našu identitu len na status ,,som vo vzťahu“.
Prihlasujem do newslettera...

Dostávaj najlepšie novinky z Odzadu

Prihlásením sa do newslettera súhlasíte s podmienkami ochrany súkromia.