Nie je to tak dávno, čo sme pre náš pro­jekt za­čali hľa­dať po­sily – a oz­valo sa vás na­ozaj ob­rov­ské množ­stvo. Mnohé diev­čatá do­ká­zali zau­jať už po pr­vom kon­takte, no pri všet­kej úcte k os­tat­ným, je­den e-mail vy­ni­kal. Bol od slečny me­nom Alenka, ktorá je dnes už na­šou re­dak­tor­kou.

Aby nám o sebe Alenka niečo pre­zra­dila, do úvod­ného mailu pri­po­jila prí­lohu s náz­vom „O mne“. Po ot­vo­rení sme všetci zo­stali stáť s ot­vo­re­nými ús­tami. Tak toto je presne to, čo hľa­dáme. Dievča, ktoré sa ne­bojí takto sa ot­vo­riť aj pred ľuďmi, kto­rých ab­so­lútne ne­pozná. A te­raz už aj pred ce­lým Slo­ven­skom.

S Alen­kou sme sa do­hodli, že jej list mô­žeme zve­rej­niť. Pri­ná­šame ti ho teda v pl­nom a ne­up­ra­ve­nom znení.

„Ahojte „Od­zadu“ tím!

Zau­jala ma Vaša po­nuka práce re­dak­torky.

Čí­tam Váš web pra­vi­delne, pre­tože máte radi všetko to, čo mám rada aj ja. Fit­nes, vý­živa, móda, vzťahy… Mys­lím si, že mám slo­ven­ským diev­ča­tám a že­nám čo po­núk­nuť i po osob­nost­nej stránke. Nie som do­ko­nalá, nech­cem ni­koho po­u­čo­vať, len si mys­lím, že každý ži­votný prí­beh je nie­čím zau­jí­mavý, možno by si nie­kto z toho môjho zo­bral na­prí­klad ne­jakú peknú myš­lienku, alebo možno vý­strahu- tak takto teda nie! 

Ne­dávno som mala 27 ro­kov, na ktoré sa ne­cí­tim, vraj ani ne­vy­ze­rám. Nie­kto si po­vie možno, že to je málo, ale nie som roz­maz­nané „decko“, ktoré ne­vie, o čom je ži­vot. Vy­ras­tala som prak­ticky bez otca. Tých pr­vých 5 ro­kov, čo bol v mo­jom ži­vote som na­ozaj ne­jako ex­tra ne­re­gis­tro­vala. Mama bola večne v strese. Ner­vózna bez chlapa a tiež z toho, že sme ne­mali toľko pe­ňazí, koľko by si ona pred­sta­vo­vala. Za naj­jed­no­duch­šie rie­še­nie po­kla­dala od­ísť na 3 me­siace do Ne­mecka, aby sme za­čali fun­go­vať s akým- ta­kým fi­nanč­ným zá­kla­dom. 

Ako pia­tačka na zá­klad­nej škole som teda os­tala bý­vať s bab­kou. Taký malý šok pre det­ský or­ga­niz­mus, čo Vám po­viem. Zo za­čiatku sme sa ne­mu­seli. Babka mala ko­mu­nis­tické zvyky, ja som ne­mohla pre­žiť, že som mu­sela cho­diť k nej na ví­kendy, pre­tože aj o dedka sa bolo treba po­sta­rať, ale po­ve­dala som si že 3 me­siace, čo je mama preč to zvlád­nem. Lenže z troch me­sia­cov sa stali roky. Po­stu­pom času som si nie len že zvykla na babku, ale te­raz mô­žem s čis­tým sve­do­mím po­ve­dať, že je to naj­lás­ka­vej­šia osôbka na svete a nie je ni­kto, koho by som ľú­bila viac ako ju. 

Ale vráťme sa do školy. Na­stú­pila som na strednú školu so za­me­ra­ním na lo­gis­tiku v do­prave. V škole som ni­kdy ne­mala prob­lémy s uče­ním, pre­ží­vala som bežný ži­vot te­e­na­gera až kým do môjho ži­vota ne­za­siahla smrť. Už ni­kdy nič ne­bolo ako pred touto skú­se­nos­ťou a už ani ni­kdy nič ne­bude. Toto leto to bude 9 ro­kov, od kedy som po­čula po­sledné slová môjho ka­ma­ráta: „Ala, mám ťa rád“. Člo­vek sa na­učí ale žiť s bo­les­ťou. Chcela som len po­u­ká­zať na to, že toto bola uda­losť, ktorá naj­viac ovplyv­nila môj ži­vot. Pa­ra­doxné je, že asi skôr po­zi­tívne. Pre­tože na „bežné sta­rosti“ sa ne­dí­vam ako pred­tým. Ne­vi­dím v nich ne­pre­ko­na­teľné pre­kážky. Po­ve­dala som si, že keď som pre­žila takú veľkú stratu, pre­ži­jem všetko. 

Po tejto uda­losti prišla presne opačná. V 18-tich ro­koch som sa za­mi­lo­vala. Ale šia­lene! Ako by po­ve­dal For­rest Gump- boli sme jedno telo, jedna duša. Po dvoch ro­koch sme kon­čili strednú a bol čas roz­hod­núť sa čo ďa­lej. Mňa by mama vy­de­dila, keby som ne­šla na výšku, takže v mo­jom prí­pade to bolo jasné. Od neho to ale ni­kto ne­oča­ká­val, preto keď si dal pri­hlášku a zo­brali ho, boli sme v sied­mom nebi. Zo­hnali sme si pod­ná­jom v meste, kde sme štu­do­vali a pekne sme si na­ží­vali. Školu sme síce po roku ne­chali obaja, ale na­šli sme si za­mest­na­nie a aj keď sme ni­kdy ne­mali veľa, sta­čilo nám to. Ale, ako to už býva- ži­vot nie je roz­právka. Môj princ uká­zal, že nie je princ. Prišla zrejme po­norka a pre­stal si ma vší­mať. Ne­pot­re­bo­vala som niečo, čo by mi ne­mo­hol po­núk­nuť, ale keď ne­za­be­rali prosby, plač ani krik, bolo nám obom jasné, že náš spo­ločný prí­beh sa po 5 ro­koch skon­čil. Od­išli sme každý „k sebe“ do­mov a aj keď si sem tam na­pí­šeme a bol do­konca aj po­kus o ná­vrat, ži­jeme si svoje ži­voty od­de­lene. Je to už viac ako 3 roky, ale ja som za­tiaľ ne­stretla pána Do­ko­na­lého. Aj na­priek ná­tlaku ro­diny, si pred­stavte. Ne­rie­šim, aj tak sa vy­dá­vať nech­cem ☺ 

One­dlho bu­dem kon­čiť ex­terné štú­dium vy­so­kej školy, na­šla som si dobrú prácu, ktorú som vy­me­nila za ešte lep­šiu, cho­dím cvi­čiť do fit­nes cen­tra, stre­tá­vam sa s po­dobne ne­za­da­nými pria­teľmi (mi­mo­cho­dom väč­šina os­tala ne­zme­nená zo zá­klad­nej školy), kú­pila som si byt, ktorý ne­mám čas za­ria­diť, ale som šťastná. Na­učila som sa ži­vot pri­jí­mať taký ako je, be­riem všetko čo po­núka a be­riem to s ra­dos­ťou. Pre­tože len sami si ur­ču­jeme ako sa bu­deme mať. Ak bu­deme mys­lieť ne­ga­tívne a na všetko na­dá­vať, ni­kdy nič ne­bude dobré. 

A prečo to všetko pí­šem? Aby ste sami roz­hodli, či bu­dem mať o čom pí­sať a či toho va­šim či­ta­te­ľom po­núk­nem to, čo podľa Vás hľa­dajú. Pre mňa by to bola ob­rov­ská česť.

Ďa­ku­jem za Váš čas.

S pria­ním pek­ného dňa,

Alenka“

Stále hľa­dáme ši­kovné baby, ktoré by sa k nám chceli pri­dať. Ak máš zá­u­jem, stačí sa nám oz­vať na [email protected]­zadu.sk.