Včera som ťa videla. Mal si oblečenú tú peknú košeľu, ktorá sa ti vždy neskutočne hodila. Zvykla som ti hovoriť, že si v nej roztomilý. Usmieval si sa. Tak veľmi, až to občas bolelo, keďže som nebola to dievča, ktoré pri tebe stálo a užívalo si tvoju prítomnosť. Ty si ma nevidel, bol si príliš zaneprázdnený držaním ruky a túlením sa k tomu dievčaťu.

Predtým som nevedela, ako sa cíti človek po rozchode.

Dnes to už viem. Je to ako keby vám niekto pichol niečo veľmi ostré hlboko do srdca a neustále tým bodal. Kričíte, aby prestal, ale on, naopak, pridáva na intenzite. Po tom, čo túto bolesť vydržíte a on vytiahne ostrý predmet si všimnete, že vám veľká časť zo srdca chýba. Je tam zrazu len prázdno. Prestanete mať radi všetky tie veci, ktoré ste predtým milovali. Totiž človek s dierou v srdci síce existuje, ale už nežije. Jediné, čo vo vašom vnútri zostalo je nádej, ale tá je malá. Presne tá nádej, ktorá vám šepká, že jedného dňa príde niekto, kto vám daruje časť z jeho srdca, aby to vaše mohlo byť zocelené. Veríte, že existuje. Že príde. Že vám podá ruku a už ju nikdy nepustí. Že vás bude milovať najviac ako dokáže. Že by radšej zomrel, ako by vás stratil.

Ak vo svojom živote stratíte lásku, už nikdy nebude ako predtým.

Čas tie rany nezahojí. Po čase len budete vnímať dieru vo vašom srdci ako vašu súčasť a nebude vás tak bolieť. Totiž, keď vás bolí niečo každý deň rovnako, začnete si na to zvykať a bude sa vám to zdať normálne. Zabudete na to, aké bezbolestné to bolo predtým.

Keď som ťa včera videla, zrazu som pocítila veľkú chuť ti napísať. Zrazu som chcela o teba bojovať. Jednoducho som chcela, aby si sa vrátil. Kamaráti ma odhovárali. Dávno vedeli, že si si našiel iné dievča, ale nikto z nich mi to nepovedal. Vraj nechceli, aby som sa trápila. Lenže ja sa trápim tak či tak. Prajem ti z celého srdca, aby si bol šťastný, len vieš, kým ty sa usmievaš, moje vnútro krváca.

Prihlasujem do newslettera...

Dostávaj najlepšie novinky z Odzadu

Prihlásením sa do newslettera súhlasíte s podmienkami ochrany súkromia.