Ako si si mohla myslieť, že sa dotkneš ohňa a nepopáliš sa?
Túto otázku by som sa mohla pýtať samej seba.
Milovala som na tebe všetko. To, ako si sa na mňa díval. To, akým spôsobom si sa o mňa staral. To, ako sme sa našli v čase, kedy sme si obidvaja povedali, že nikoho nechceme. Vždy som dúfala, že od teba nikdy nebudem musieť odísť. Vždy som dúfala, že naše stretnutie nebolo náhodné a že sa to stalo pre niečo.
Ty si bol ako oheň a ja ako voda. Ty si zničil všetko, čo ti prišlo pod ruku a ja som všetko očistila. Chcela som, až je aj náš vzťah čistý ako voda. Až sme k sebe úprimní a neklameme si. Aj keď sme sa milovali a vášeň v nás zapálila všetko, prehorelo to. Zničilo sa to rýchlejšie, než som ti stihla povedať tieto slová.
Miloval si na mne moju umeleckú stránku. Miloval si, akými slovami dokážem popísať to, čo vidím okolo seba a že sa moja slovná zásoba nikdy nekončí. Často si ma pozoroval pri tom, ako som si čítala. Hovoril si, že je to tvoja obľúbená činnosť. Hovoril si, že ťa inšpirujem a dávam ti niečo, čo ti nedá nikto iný. Hovoril si, že náš vzťah je dokonalý.
Možno išlo len o dokonalú búrku citov, z ktorej nemalo nič zostať. Možno mala voda všetko zmyť. Zmyť naše rany, ktoré tam po ohni zostali.
Náš vzťah bol dočasný a ja som ťa stratila, no nič z toho neľutujem. Stal si sa mojou múzou a nezabudnem na teba. Voda tečie svojou vlastnou cestou, nezaujíma ju oheň a keď ho vidí, uhasí ho. Aj ja budem odteraz kráčať svojou vlastnou cestou a vždy, keď si na teba spomeniem, usmejem sa, no nevrátim sa k tebe.
Musela som ťa nechať ísť, pretože som bola pre teba len dočasná priateľka.
