Koľkokrát ti niekto povedal, aby si sa usmiala? A koľkokrát by si si v tom momente radšej vykričala vnútro, no aj napriek všetkému si sa usmiala? Prečo sa musíme podriaďovať niekomu inému a vždy sa tváriť, že je všetko v poriadku?
V spoločnosti to máme nastavené tak, že cítiť sa smutne a neusmievať sa je neakceptovateľné. Ale prečo? Keď nemáš náladu a niečo ťa trápi, prečo by si sa musela usmievať, ako keby bol život gombička? Každý z nás má predsa právo na svoje osobné problémy. Netvrdím, že musíš svoje problémy zdieľať s ostatnými. No načo sa nasilu usmievať? Niekedy dokonca dobre padne, ak sa niekomu vyrozprávaš. Tak riadne, od srdca.
Ak sa však budeš stále usmievať, nikto si nevšimne, že teba niečo trápi. A ty sa zase raz vrátiš domov, zložíš masku z tváre a budeš sa trápiť a plakať. A tak to pôjde dookola. Preto na nikoho netlač, aby sa usmieval, ak sa tvári smutne. Nikdy nemôžeš vedieť, čo ho vo vnútri zožiera. Predstav si v tej situácii seba. Chcelo by sa ti usmievať, keď tvoje vnútro plače?
A nezabúdaj, že ak budeš predstierať úsmev, šťastnejšou ťa to neurobí. Pokús sa urobiť všetko pre to, aby si bola šťastnou naozaj. Venuj dostatok času sebe, nepodriaďuj sa ostatným. Nauč sa hovoriť nie. Choď do prírody, medituj, zaobstaraj si zvieratko, ktoré sa stane tvojím verným priateľom. Možností je naozaj veľa. Urob naozaj všetko, aby ten úsmev na tvojej tvári bol skutočný a aby si ho viac nemusela predstierať.
