Po­maly pre­tá­čam späť ka­len­dá­rové listy a po­kú­šam sa spo­me­núť si, čo pri­nie­sol mi­nulý rok. Bol ťažký, to viem ur­čite. Bol to je­den z tých ro­kov, keď som sa sna­žila hľa­dať seba, miesto kam pat­rím, ľudí, ktorí pat­ria do môjho ži­vota. Zis­ťo­vala som, čo je správne, aké roz­hod­nu­tia ma po­sunú vpred. Prišla som na to, na akom prin­cípe fun­guje ži­vot.

Žiadne roz­hod­nu­tie nie je správne alebo ne­správne na to, aby ma po­su­nuli vpred. Každé jedno z nich ma po­str­čilo nie­kam, kam som sa mala do­stať. Ide o to, nájsť tú cestu, po kto­rej sku­točne chcem krá­čať a nie preto, že to odo mňa vy­ža­duje nie­kto druhý. Ako som spo­mí­nala už dáv­nej­šie, ži­vot je je­den ob­rov­ský ko­lo­toč, ktorý be­rie aj dáva. Mu­síš sa te­šiť aj keď dáva málo. Ma­lič­kosti ro­bia svet kraj­ším a bez nich by sa ne­bolo čomu te­šiť. Z nich sa predsa stá­vajú tie veľké veci, ktoré nám do­kážu zme­niť ži­vot.

Všetky pády, údery sa do teba pus­tia pl­nou pa­leb­nou si­lou a ma­lič­kosti ti po­stupne po­môžu vy­bu­do­vať ten ne­prie­strelný štít. Uro­bia z teba ne­zni­či­teľnú. Mi­nulý rok bol la­by­rin­tom. Ne­us­tále slepé uličky, zly­ha­nia, ťažké chvíle či zlo­mené srd­cia, ktoré bolo ne­vy­hnutné pre­ko­nať. Zá­ro­veň však bol ro­kom úspe­chu, ra­dosti a smie­chu. Je zvláštne uve­do­miť si, že ľu­dia, s kto­rými si si že­lala krásny a hlavne šťastný nový rok už nie sú sú­čas­ťou tvojho ži­vota. Býva to tak.

Každý rok nám dáva prí­le­ži­tosti na to, aby sme niečo zme­nili, aby sme zme­nili seba a to, ako bu­deme všetko pri­jí­mať. Iste, na to máme celý ži­vot, av­šak každý z nás si na nový rok as­poň v hlave usta­noví ne­jaký cieľ, o ktorý sa bude po­kú­šať.

Všetci sme ne­po­chybne za mi­nulý rok o niečo prišli, ale každý ko­niec je nový za­čia­tok a stalo sa to preto, aby sme po­cho­pili, že to dobré ešte len príde. Jed­ného dňa to po­cho­píme. Ja som si uve­do­mila, že ži­vot ply­nie aj na­priek tomu, že by sme ho ve­ľa­krát chceli za­mra­ziť v oka­mi­hoch, keď sa cí­time naj­šťast­nejší. Osud ma ve­die ces­tou, kto­rou mi je sú­dené krá­čať. Ob­čas na tejto ceste skla­mem ľudí, na kto­rých mi zá­leží a ob­čas mi na po­niek­to­rých zá­le­žať pre­stane. Cí­tila som sa pre­vi­nilo, pre­tože si uve­do­mu­jem, že nie vždy je to fér.

Dnešná doba ma však na­učila, že ak chcem uspieť a byť šťastná, mu­sím v pr­vom rade za­čať od seba. Ne­mô­žem sa do­ne­ko­nečna pris­pô­so­bo­vať tomu, čo odo mňa vy­ža­dujú os­tatní. Do­okola na­vo­nok pre­zen­to­vať tvár, ktorú chcú vi­dieť, pre­tože oni ve­dia lep­šie, kým som a keď sa ná­ho­dou po­kú­sim byť sama se­bou, je to pre­tvárka.

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk

Ži­vot je blu­disko, v kto­rom si cestu ra­zíme sami. Ľu­dia sa ob­čas do­slova pri­ži­vujú na na­šich chy­bách a s ob­rov­skou ra­dos­ťou nám ich pred­ha­dzujú. Akoby ča­kali s píš­ťal­kou, dr­žiac ju v zo­vre­tých pe­rách a ča­kajú, kedy môžu fúk­nuť na zna­me­nie toho, že sme zly­hali. Ko­náme tak, ako naj­lep­šie vieme a mu­síme si uve­do­miť, že cie­ľom nášho by­tia nie je všet­kým vy­ho­vieť, ale byť šťastný. Jed­ného dňa možno pre­sta­neme sú­diť a kriv­diť. To je tá malá ná­dej, kto­rou deň čo deň ute­šu­jeme svoje srd­cia. Ne­snaž sa za každú cenu vy­ho­vieť všet­kým. Aj tak sa ti to ni­kdy ne­po­darí. Rov­nako ako ne­pri­nú­tiš nie­koho, aby ťa mi­lo­val, od­pus­til ti alebo bol tvo­jím pria­te­ľom, tak isto mu ne­vy­ho­vieš. Všetko je to však na nás. Ako náš ži­vot bude vy­ze­rať, či bu­deme šťastní, či ne­cháme, aby sa nás slová ne­ve­do­mých ľudí dot­kli alebo sa len po­us­me­jeme a krá­čame ďa­lej.

Nie­komu ne­sadne náš vý­zor, inému po­vaha. Ne­uzat­vá­raj sa len preto, že člo­vek, ktorý voči tebe bez­dô­vodne pre­cho­váva an­ti­pa­tiu si aj v naj­čis­tej­šom skutku, ktorý vy­ko­náš, nájde niečo na od­sú­de­nia­hodné. Po­kiaľ sa bu­deš sú­stre­ďo­vať na nich miesto seba, ni­kdy ne­náj­deš ten vy­tú­žený po­koj a ra­dosť. Na druhú stranu, vždy sa nájdu ľu­dia, ktorí budú na­šou spriaz­ne­nou du­šou, po­ro­zu­mejú nám a ne­budú od­cu­dzo­vať naše roz­hod­nu­tia. Vždy tu bude nie­kto, kto by náš ži­vot podľa neho žil lep­šie ako my a bude tvr­diť, že sme úplne ne­schopní, hlúpi alebo proste len slabí.

Je úplne jedno, kde sme a čo práve ro­bíme, ne­us­tály tok rečí na tvoju ad­resu tu je aj bez toho, aby si sa ne­ja­kej chyby re­álne do­pus­tila. Aké smutné, že práve tí, ktorí ťa vnú­torne lik­vi­dujú bez mi­hnu­tia oka sú zá­ro­veň tými, kto­rým sa dobre spáva, no práve preto sa sú­stre­ďuj na ľudí, ktorí v tebe vzbu­dzujú po­cit, že si ne­na­hra­di­teľná. Tí, pri kto­rých je jedno koľko máme ro­kov, pre­tože sa mô­žeme sprá­vať ako deti, cí­tiť sa skvele už len keď se­díme v aute na ceste nie­kam do ne­známa a usmie­vame sa na seba. Ho­di­nové roz­ho­vory prak­ticky o ni­čom, smiech, nočné pre­chádzky. To sú tie mo­menty a ľu­dia, s kto­rými to na­ozaj stojí za to.

Komentáre