Zmä­tená z vlast­ného ži­vota, žena, ktorá nie­kedy me­nej roz­mýšľa a oveľa viac koná. Žena, ktorá ve­die cha­oticky ži­vot, z kto­rého sa ne­vie často vy­so­má­riť! Žena zá­vislá od ko­fe­ínu a od ur­či­tej dávky sa­cha­ri­dov. Žena, ktorá je skla­maná z lásky, skla­maná z ľudí. Žena, ktorá sa snaží byť ne­vi­di­teľná, ale svo­jou ex­tra­va­gan­ciou sa jej to akosi ne­darí. Žena, ktorá bo­juje ako sa len dá, aby za­pla­tila me­sačný ná­jom a vý­davky zo svojho skrom­ného platu. Žena, ktorá robí až prí­liš ne­uvá­žené roz­hod­nu­tia a nad­vä­zuje až prí­liš zbr­klé vzťahy. Žena, ktorá vidí v kaž­dom chla­povi princa na bie­lom koni…

Možno tro­chu zni­čená žena, ktorá pri­chá­dza do­mov, vy­zuje si to­pánky, svoje veci hodí na starý za­prá­šený gauč sta­ro­ru­žo­vej farby. Jej kroky vedú do ku­chyne, kde ju čaká káva z rána. Káva, z kto­rej si uchlipne a vy­leje ju do umý­vadla. Una­vená pre­chá­dza do spálne, kde ukladá svoje ubo­lené telo. Veľmi by chcela spať, ale ne­môže. Tak po pia­tich mi­nú­tach bez­výz­nam­ného po­ze­ra­nia na pla­fón opäť vstáva a zo zeme zhrabne prvé tep­láky a starý roz­ťa­haný sve­ter.

Je krátko po pol­noci, ale aj tak sa roz­hodne ísť von na nočnú po­tulku. Tak vy­behne do chlad­nej noci, kde všetko zíva práz­dno­tou. Jej oči fas­ci­nuje nočná ob­loha, z kto­rej sa va­lia krásne kriš­tá­ľové vločky. Ešte ni­kdy sa ne­cí­tila taká osa­melá.  Zrazu sa z jej z očí za­čnú va­liť husté slzy! Jej pľúca lapí stu­dený vie­tor, ktorý spô­so­buje ne­dos­ta­tok kys­líka a tak lapá po dy­chu. Všetky ulice boli po­kryté krás­nou bie­lou pe­ri­nou, kde ne­boli žiadne ľud­ské stopy. Je­diné čerstvé stopy boli od nej. Chu­dera po­kra­čuje a utápa sa vo víre vlast­ných myš­lie­nok. Ve­dela, že čerstvý vzduch jej po­môže as­poň na chvíľku mys­lieť na niečo iné! Síce sa chveje od mrazu, ktorý štípe jej jemnú pleť, ale vie, že sa roz­hodla správne –  lep­šie ako keby zo­stala doma za­tvo­rená a bez­výz­namne ťu­kala do svojho po­čí­tača a sna­žila sa pra­co­vať.


Sama blú­diaca uli­cami a s hud­bou Abela Kor­ze­ni­ows­keho, ktorý do­ko­nale za­padá do at­mo­sféry chlad­nej noci a as­poň tro­chu tlmí bo­lesť v jej duši. Be­z­vládna od­razu za­staví a len tak po­zo­ruje vír vlo­čiek, ktorý tan­cuje vo svetle po­u­lič­nej lampy. Vločky, ktoré do­ko­nale  po­krý­vajú jej tvár. Stojí tam ne­hybne  – hodnú chvíľku! Za­tvára oči a vníma len to chladné ti­cho a nád­herný šum vlo­čiek. Z diaľky po­čuť ra­chot aut, krik pu­ber­tia­kov, ktorí sa vra­cajú z mest­skej zá­bavy. Od­razu ot­vára oči a cíti ako jej dušu po­maly za­lieva veľká ho­rú­čava, ktorá vy­ža­ruje až na po­vrch. Po­maly klesá na zem a vie, že všetko bude fajn, aj keď nie hneď, ale po čase sa všetko opäť na­praví!

Opäť sa raz bude smiať od srdca, úp­rimne a nie len tak, aby dala svetu na­javo to fa­lošné, že je všetko  v po­riadku. Čas.. Čas je tá naj­lep­šia ne­vi­di­teľná pi­lulka, ktorá utl­muje bo­lesť v duši. Bo­hu­žiaľ , aj keď ni­kto ne­tuší po akej dobe sa do­sta­via účinky. Spo­kojná vstáva a vra­cia sa do­mov, kde sa za­krúti do deky a upadá ko­nečne do hl­bo­kého spánku….

Komentáre