Ak ste si nie­čím po­dob­ným pre­šli aj vy, tieto riadky veľmi dobre po­cho­píte.

Ak ste si nie­kedy pre­chá­dzali na­ozaj ťaž­kým ob­do­bím, ktoré možno vy­ús­tilo až do dep­re­sie, ur­čite sami veľmi dobre viete, ako sa v tomto ob­dobí okruh va­šich pria­te­ľov pre­riedi. Nie­ktorí sa zľaknú, pre­tože ne­ve­dia, ako sa k vám majú sprá­vať, iní vaše prob­lémy po­čú­vať nechcú. A, úp­rimne si po­ve­dzme, že exis­tuje aj istá sku­pina ľudí, ktorá do­káže zá­vi­dieť do­konca ešte aj prob­lémy. Na­ko­niec zis­títe, že z de­siatky pria­te­ľov vám zo­stalo len nie­koľko tých pra­vých, ktorí pri vás stoja aj v naj­hor­šom. Zis­tila to aj Erin Ma­cau­le­y­ová, au­torka a re­dak­torka tr­piaca dep­re­siou. A presne týmto pár sku­toč­ným pria­te­ľom ad­re­so­vala na­sle­dovný list plný emó­cií.

unsp­lash.com

Milí pria­te­lia,

pre­páčte mi. Na­ozaj sa vám ospra­vedl­ňu­jem, že pre vás nie som vždy tou pria­teľ­kou, akú si na­ozaj za­slú­žite. Pre­páčte, že do­ká­žem na nie­koľko týž­dňov len tak „zmiz­núť“. V tomto ob­dobí ne­od­pi­su­jem na vaše správy a ne­vo­lám vám späť. Je mi ľúto, ak vás to frus­truje a mrzí vás to. V týchto dňoch som ne­zas­ti­hnu­teľná, pre­tože v mo­jej mysli sa odo­hráva niečo, čo by ste ne­po­cho­pili.

Pre­páčte mi, že pí­šem tieto riadky, ale chcem, aby ste všet­kému po­ro­zu­meli.

Pravda je taká, že po­čas tých naj­tem­nej­ších dní svo­jej dep­re­sie ne­do­ká­žem s ni­kým pl­no­hod­notne ko­mu­ni­ko­vať. Môj mo­zog je vtedy na­toľko roz­ma­zaný a moja my­seľ na­toľko za­mra­čená, že sotva v sebe náj­dem do­sta­tok síl na to, aby som sa na­jedla, na­pila či okú­pala. Na­priek tomu, že som ne­smierne vy­čer­paná, ne­do­ká­žem za­spať. Moja my­seľ sa to­tiž ne­do­káže za­sta­viť.  

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk

Ne­do­ká­žem vám ani po­ve­dať, kedy to prejde, alebo kedy sa bu­dem cí­tiť lep­šie. Sama to to­tiž ne­viem. Áno, be­riem aj lieky, po­má­hajú mi. Keď však príde to naj­tem­nej­šie ob­do­bie, žiadne lieky ne­po­môžu.

pi­xa­bay.com

Viem, že by ste sa ma pý­tali, ako sa mám. Nech­cem vám kla­mať, preto by som ne­do­ká­zala po­ve­dať, že mi je dobre. Nech­cem vám však po­ve­dať ani pravdu, pre­tože vás nech­cem za­ťa­žo­vať svo­jimi prob­lé­mami. Preto zo­stá­vajú všetky vaše ho­vory, správy a maily ne­zod­po­ve­dané.

Áno, skú­šala som me­di­tá­ciu. Áno, skú­šala som mind­ful­ness. Áno, čí­tam mo­ti­vačné knihy. Áno, skú­šala som všetko. Skú­šam všetky tieto po­mocne me­tó­dy, miesto toho, aby som len ne­činne le­žala v po­steli vo svo­jej tma­vej izbe. Nie vždy to však po­máha.

Na­ozaj sa sna­žím a na­ozaj každý deň tvrdo bo­ju­jem, aby som sa udr­žala nad vo­dou. Keď som však na úpl­nom dne a keď sa ne­do­ká­žem na­dých­nuť, nech­cem, aby ma nie­kto vi­del alebo po­čul.

Skúste to, pro­sím, po­cho­piť. Keď moja duša zo­miera, ne­ig­no­rujte ma a ne­opúš­ťajte ma. Bez vás by to všetko bolo ešte hor­šie.

Pro­sím, po­chopte to a buďte tu, kým to prejde. Ne­opúš­ťajte ma, keď sa vám ne­ozý­vam, ja to po­tom na­pra­vím. Ne­berte moje ml­ča­nie osobne a ne­berte to ako niečo, čo ro­bím úmy­selne. Ja sa na­ozaj sna­žím a ro­bím všetko, čo je v mo­jich si­lách. Takto to však jed­no­du­cho je. Ta­kýto je môj ži­vot s dep­re­siou.  

Komentáre