Vlastne som ti nech­cela dať „Zbo­hom“. Ale mu­sela. Môj rozum mi tak ká­zal, po­kiaľ srdce pla­kalo a brá­nilo sa. Večný boj v láske o nás dvoch. Alebo skôr o mne. Je to už dávno, ale ja si to pa­mä­tám ako včera. To ob­do­bie, kedy som chcela byť tvoje dievča a byť za­hr­ňo­vaná tvo­jou lás­kou. To ob­do­bie, ktoré mô­žem pri­rov­nať k te­le­no­ve­lám.

Ja som chcela, ty si bol vraj ne­roz­hodný. Ja som ča­kala, ty si si za­tiaľ vy­be­ral. Pcha, vraj ča­kala. Ne­chá­pem, ako som mohla byť taká na­ivná a po­ve­dať ti to. Te­šila som sa na každý po­hľad, na každé tvoje zna­me­nie, úsmev či slová, kedy som sa cí­tila ako v sied­mom nebi. No zis­tila som, že si bol len akýsi po­ku­ši­teľ. Nie­kto, kto sa te­šil z toho, že omámi člo­veka, ale hneď chce zmiz­núť a za­ne­chať stopy. Bez po­zdravu. Av­šak na­ko­niec som to ko­nečne uro­bila i ja. Do­nú­til si ma. Aj keď si mi to ni­kdy ne­po­ve­dal. Ni­kdy si mi však ani ne­po­ve­dal, aby som zo­stala.

pe­xels.com

Ne­bolo to vždy len o mne. Ča­sto­krát to bolo o tebe, o nás. Tie mo­menty, kedy sme sami dvaja tan­co­vali upro­stred tma­vých uli­čiek síd­liska. Keď si mi pri­nie­sol kvety, po­zval na čaj, keď sme sa pre­chá­dzali cez leto, vy­mie­ňali bozky a le­žali na tráve sú na­ozaj ne­za­bud­nu­teľné. Ale nie sú na­toľko vý­ni­močné, aby som ťa ne­opus­tila. Bolo to pri­tvrdé. A ja som to mu­sela všetko zvlá­dať, byť po­ni­žo­vaná, a to si mi ne­po­ve­dal ani jedno ška­redé slovo.  Jed­no­du­cho si ne­rie­šil. To, že som smutná, lebo sa ne­oz­veš a po­tom, ako sme prišli do­mov si mi ani len na­pí­sal, že si so mnou bol rád či to, či som prišla v po­riadku do­mov. Mr­zelo ma to, ale mys­lela som, že ty si do­spel a ja som bola len také dieťa, ktoré si pred­sta­vuje lásku ako z fil­mov.

Po is­tom čase som však na­miesto sĺz za­čala uva­žo­vať. Re­álne a bez emó­cii. Na­padli mi rôzne myš­lienky do bu­dúc­nosti. A ne­ve­dela som si pred­sta­viť, kedy by sa to zme­nilo a či vô­bec. Či by si sa Ty zme­nil a sprá­val sa ku mne ako k svo­jej žene. Pred­sta­vil ma nie­komu ako svoju pria­teľku a zo­bral by si ma me­dzi tvoju par­tiu. Jed­no­du­cho by si sa so mnou pre­stal skrý­vať. Celý čas som hľa­dala na sebe chyby. Či nie som moc uke­caná, alebo prí­liš ti­chá, či sa dobre ob­lie­kam alebo či nech­ceš len oby­čajné dievča v roz­tr­ha­ných dží­noch. Ne­bola som si istá už ani svo­jim úsme­vom, či by ťa ná­ho­dou aj ten ne­zne­is­til a pre­stal by si mať o mňa zá­u­jem. Skrátka som chcela byť podľa tvo­jich pred­stáv, i keď do te­raz presne ne­viem, aké tvoje pred­stavy boli.

pe­xels.com

Čas všetko vy­lieči alebo as­poň čias­točne a u mňa, vďaka Pane, som po­cho­pila, že ob­čas je od­chod naj­lep­ším rie­še­ním. Bez slo­víčka „Zbo­hom“. Len po­ti­chu od­ísť. Možno som ča­kala, že sa oz­veš, že si to všim­neš, že ma za­dr­žíš a bu­deš ma chcieť ob­jí­mať, boz­ká­vať každý deň a ko­nečne to po­cho­píš. Ne­pri­šiel si, ne­po­cho­pil si nič a nech­cel si ma ani boz­ká­vať, ani ob­jí­mať každý deň. Bol si ti­cho. Pri­šiel si už ne­skoro. Vtedy, keď som ďa­ko­vala svojmu roz­umu a srdce mi iba ký­valo so sú­hla­som. Nič som ti ne­po­ve­dala. Ne­mala som od­vahu. Dnes viem, že to bola chyba. Mala som ti po­ve­dať, prečo od­chá­dzam. Aby si sa i ty po­u­čil ako ja, aby si to už žiad­nej inej ne­uro­bil a bol už ko­nečne chlap, ktorý mi­luje krás­nou lás­kou, nie tou, ktorá ub­li­žuje. Ne­bolo ľahké od­ísť. No dnes som na seba pyšná. Uve­do­mila som si, že nie si hodný mo­jich sĺz, ani môjho úsmevu, chvíľ so mnou a ra­dosti, ktorú by som v láske pre­ží­vala.

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk

Dlho sme sa ne­vi­deli, dlho som ne­vi­dela tvoj úsmev, ne­za­žila moje zú­fals­tvo a ne­roz­mýš­ľala nad tým, s kým te­raz si. I keď som ťa stretla, vi­dela som už len člo­veka, ktorý ma niečo na­učil. 

Už toľko ne­spo­mí­nam a ne­ob­ja­vu­ješ sa mi často v hlave. Už viem, že de­fi­ní­cia lásky ne­musí byť ča­ka­nie, slzy a do­pro­so­va­nie či od­str­ko­va­nie a do­ťa­ho­va­nie. Že to nie je len o tom, že ma nie­kto na­motá svo­jím úsme­vom hneď z rána a ja som po­tom celý deň šťastná. Je to niečo viac. Je to sil­nej­šie a kraj­šie, ako si mi uká­zal svoju de­fi­ní­ciu lásky. Tvoja/naša bola veľmi zlá, tvrdá a po­ni­žo­vala nás. Ne­boli sme šťastní, teda ja ur­čite nie. Ja vlastne ani ne­viem, či si to bral ako lásku. Ob­čas si to spo­me­nul, že som vý­ni­močná, ale že jed­no­du­cho to te­raz takto ne­vi­díš. Ale stále si ma pri­tom mu­sel vi­dieť a pú­tať moju po­zor­nosť. Je to zvláštne. Sama tomu ne­chá­pem a tej láske ani ni­kdy ne­po­cho­pím.

No ďa­ku­jem Ti i za ňu. 

Po­u­čila ma, že exis­tuje niečo kraj­šie.

Že sa ne­mám uspo­ko­jiť so zlom.

Že pravá láska, nežná a krehká, no pri­tom silná exis­tuje.

Vďaka ti Pán „Môj Ta­jomný“ za prvé lek­cie zvlášt­nej lásky.

Ne­za­bud­nem.

 

Komentáre