V mo­der­nej dobe je zvy­kom, že si ne­vá­žime hod­notu vecí, ktoré máme. Ne­vá­žime si to, že sme na to dlhú dobu dreli, aby sme to mohli mať. Na­vá­žime si to, keď je to nové a už vô­bec nie, ak je to staré.  Pre­tože v dneš­nej upo­náh­ľa­nej dobe sa dá všetko opra­viť alebo vy­me­niť.

Mám po­cit, že ľu­dia si ne­vá­žia ani Slnko, ktoré nám svieti. Scho­vá­vajú sa pred ním v do­moch, vo vy­so­kých kli­ma­ti­zo­va­ných bu­do­vách. Prečo? Veď to Slnko tu svieti pre nás. Pá­čilo by sa nám žiť v tme?

unp­lash.com

Ale čo je hor­šie, že si ne­vá­žime osoby v na­šom ži­vote.  Ne­vá­žime si ich prí­tom­nosť, ich čas, ich lásku, ich pria­teľ­stvo.  Ne­vá­žime si ich, pre­tože si mys­líme, že tu budú dnes, zaj­tra, o me­siac či o rok. Ale prav­dou je, že ni­kdy ne­vieš, kedy prí­deš o ich lásku či čas. Ne­vieš, aký bude zaj­traj­šok.

Vá­žim si…

Mamu, pre­tože, ak je mi naj­hor­šie, je to ona, kto mi po­núkne ra­mená na vy­pla­ka­nie. Vždy to bola ona, kto stál pri mne, keď som  mala ho­rúčku. Bola a je to ona, kto ma pod­po­ruje vo všet­kých snoch, nech sú už aké­koľ­vek.

unp­lash.com

Ta­tina, toho, ktorý ma dr­žal na pre­liez­kach, aby som ne­spadla.  Toho, ktorý ma učil bi­cyk­lo­vať. Aj toho, ktorý sa mi vždy snaží po­ve­dať, že je niečo hlú­posť.  A presne toho, ktorý vie, že ob­čas aj ja ťa­hám z po­sled­ného a že idem ob­čas aj cez mŕt­voly.

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk

unp­lash.com

Sta­rých ro­di­čov, pre­tože nie každý si môže po­ve­dať, že ich má a už vô­bec nie každý si môže po­ve­dať, že ich má tak veľa.

Brata, aj keď ma sem tam štve ne­viem pred­sta­viť ži­vot bez neho. Bez jeho smie­chu, ktorý ma do­káže nie­kedy na­štvať, nie­kedy ro­zo­smiať.  So sú­ro­den­com je to tak, sú dni, kedy sa cí­tiš ako v raji (po­väč­šine, keď nie je doma  😀 ) a sú dni, kedy je aj peklo len ru­žo­vou záh­ra­dou.

Ja  si vá­žim svoju ro­dinu a ka­ma­rá­tov, kto­rým ďa­ku­jem za všetky tie noci, na ktoré ne­za­bud­nem.

Všetko os­tatné sú len vý­mysle dneš­nej doby, ktoré jed­ného dňa sa na­hra­dia ešte lep­šími a ši­kov­nej­šími.

Tak a čo si vo svo­jom ži­vote vá­žiš ty? 🙂

Komentáre