Večná téma. Naše babky sa nám sťa­žujú, aká je dnešná doba zlá a o pra­vej láske nie je ani po­čuť. Schá­dzame sa, roz­vá­dzame sa, opúš­ťame, sľu­bu­jeme, skla­meme. Sme ne­pou­či­teľní.

Ve­rím však, že i v dneš­nej dobe sú ľu­dia, ktorí chcú za­žiť ozaj­stnú lásku a sna­žia sa o ňu každý deň. No úp­rimne, za­mýš­ľala si nad tým, aký je roz­diel me­dzi sú­čas­nou lás­kou a lás­kou v mi­nu­losti? Ruku na srdce, ve­ríš v lásku na celý ži­vot? Ak áno, tak ti gra­tu­lu­jem a ob­di­vu­jem ťa, pre­tože pri dneš­ných afér­kach, roz­vo­doch a pod­vo­doch dnes ťažko ve­riť na lásku. Tiež ve­rím v to, že exis­tujú ľu­dia, ktorí po pr­vom prob­léme ne­ute­kajú na úrad dať vy­pí­sané roz­vo­dové pa­piere. Ve­rím, že i ľu­dia, ktorí sú na istý čas od seba, po­cho­pia a na­učia sa. Ve­rím, že i ľu­dia, ktorí majú svoje trá­pe­nia sa sna­žia o vzá­jomnú pod­poru.

pe­xels.com

Mi­nu­losť. On a ona. Zo­zná­me­nie sa v ka­viarni, na de­din­skej ve­se­lici. Do­pisy, po­hľady, mladí, pár mož­ností, ale v pod­state pre­dur­čené po­vo­la­nie. Žiadne hl­boké sny, ale spo­koj­nosť so ži­vo­tom. Svadba v 17 ro­koch, ak nie aj skôr. Deti, práca, prí­jemný ste­re­otyp.

Prí­tom­nosť. On a ona. Zo­zná­me­nie sa na dis­ko­téke väč­ši­nou v pod­gu­rá­že­nom stave, cez fejs­búk, nie­kde na do­má­cej oslave. Če­to­va­nie, vo­la­nie, rande v pod­ni­koch, chaos, škola, mož­nosti, sny a plány, ces­to­va­nie. Deti po trid­siatke. Po­chyby, či ne­če­tuje s inou, lajky na fot­kách, po­doz­rie­va­nie.

Sa­moz­rejme, ne­pí­šem, že to platí u kaž­dého. Tak isto ako aj v mi­nu­losti, i v prí­tom­nosti sú vý­nimky doby. Tak, ako ani dnes nie je láska jed­no­du­chá, ani v mi­nu­losti to ne­bolo o nič ľah­šie. Po­le­mi­zo­vať o tom, ktorá láska mala viac pre­ká­žok a ktorá to ne­mala jed­no­du­ché, je asi zby­toč­nosť. Ne­sna­žím sa hľa­dať chyby v tej dneš­nej ani v láske z mi­nu­lého sto­ro­čia. Keď tak po­čú­vame o láske na­šich mám a ba­biek, roz­mýš­ľame, či by sme aj my dnes zvládli po­vo­la­nie na vojnu a časté od­lú­če­nia.

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk

fre­e­pik.com

Mys­lím, že prob­lém dneš­nej lásky je ten, že máme veľa mož­ností. Až prí­liš. Mô­žeme na­stú­piť i dnes ve­čer na vlak a ísť do Fran­cúz­ska. Sme po­hl­tení in­for­má­ciami, môžme ísť do najb­liž­šieho cen­tra a kú­piť si to, po čom tú­žime. Môžme si slo­bodne pl­niť sny, zmiz­núť na rok do Ame­riky, môžme če­to­vať, skaj­po­vať a vieme čo uro­bil člo­vek, ktorý žije na opač­nej strane ze­me­gule. Sme cha­otickí, ob­čas ne­vieme, čo chceme a nie sme si istí lás­kou. Nech­cem rad­šej ces­to­vať? Nie je to len zvyk? Na­ozaj sa chcem za ňho vy­dať? Nech­cem byť úspešná a slávna?

Možno práve tam je ten prob­lém. V mi­nu­losti si ženy ne­mohli len tak vy­brať ces­to­va­nie, len tak ro­biť to, čo ich baví alebo len tak byť ne­zá­vislé a spon­tánne. Kon­zer­va­tívna spo­loč­nosť vám chtiac, či nech­tiac dá­vala na­javo, akým sme­rom sa máte ube­rať. A vy ste sa pris­pô­so­bili. Boli ste spo­kojné. Mali ste deti, man­žela, veľa práce a žia­den čas na roz­mýš­ľa­nie, aké to mohlo byť, či ste správne, kde ste alebo či nech­cete od­ísť. Proste ste mi­lo­vali. Jeho, svoje deti a svoj ži­vot. Ob­čas zú­falé, una­vené, ale spo­kojné.

unp­lash.com

Je skvelé, že nám dnešná spo­loč­nosť do­vo­ľuje byť tým, kým chceme byť, máme veľa mož­ností a prí­le­ži­tostí. No na jedno sa pri tom ob­rov­skom cha­ose za­búda. Za­budlo sa na to naj­cen­nej­šie. Na lásku. Na čo iné bu­deš spo­mí­nať, ak nie na lásku? Čo dáva väčší zmy­sel tvojmu ži­votu, ak nie úp­rimná láska a ľu­dia v tvo­jom ži­vote? Mys­lím, že dnešná doba by mala pop­ra­co­vať na ci­toch. Tých sku­toč­ných.

„Ak by si mo­hol vi­dieť svoj celý ži­vot od za­čiatku až po ko­niec, zme­nil by si niečo?“

„Možno by som ho­vo­ril čas­tej­šie to, čo cí­tim.“

– Film Ar­ri­val (2016)

Komentáre