Je ešte len druhý deň po tom, čo sme si povedali zbohom. Bolo to rozhodnutie rozumu, nie srdca. Po mnohých a mnohých úvahách som prišiel na to, že bude pre všetkých lepšie, ak to ukončíme. Ukončíme ten krásny sen, ktorý sme spolu snívali. Aspoň na malú chvíľu som bol šťastný ako nikdy predtým. No všetko je preč, vitaj krutá realita..

Ako to všetko vlastne začalo? Ako sa začala písať ďalšia kapitola môjho života? Úplne nenápadne a v podstate náhodne. Klasický príbeh dvoch ľudí. No nie až tak klasický, nemám na mysli tú slávnu balkónovú scénu Rómea a Júlie, ale nemá to od toho ďaleko. Ako inak, predsa nová kolegyňa v práci. Už prvý pohľad na ňu mi bol veľmi príjemný. Prvý deň v práci, samozrejme bola maximálne upravená, premeral som si ju pohľadom s nádejou, aký som pritom nenápadný. Ako som sa neskôr dozvedel, všimla si to ihneď, no nebolo jej to nepríjemné a možno práve kvôli tomu si všimla aj ona mňa.

pexels.com

Ako prvé ma na nej upútalo, že pôsobila dosť odmerane, dokonca namyslene. Z neskorších našich rozhovorov sme prišli na to, že úplne rovnako som na ňu pôsobil aj ja. Asi si nosíme do práce rovnaké masky a rovnako sa tak snažíme chrániť naše citlivé vnútro. Naše spoznávanie netrvalo dlho a ja som od prvej chvíle mal pocit, že jej môžem úplne dôverovať a naplno sa jej môžem otvoriť. Stalo sa, a na moje prekvapenie to prijala s až neuveriteľným pochopením. Rozumeli sme si tak ako som si ešte s nikým iným nerozumel. Nemusel som jej hovoriť veľa a vedela čo cítim a na čo myslím. Ona predo mnou tiež nič nevedela ukryť. Ak ju niečo trápilo, hneď som na to prišiel. Mysleli sme rovnako..

Nechcel som si to pripustiť a veril som, že mne sa to nestane. Mýlil som sa a spadol som do toho až po uši. Je zvláštne, že ja som bol ten, ktorý vždy odcudzoval chlapov, ktorí majú milenky. Teraz som bol ja ten chlap a mal som svoju (ne)milenku. Prečo (ne)milenku? No jednoducho preto, že som ju za milenku nikdy nepovažoval. Milenka je podľa mňa len úlet a potešenie. Ona ňou nikdy nebola. Mal som pre ňu veľa mien a prezývok, no milenkou som ju nikdy nenazval. Pomenovanie milenka však v tejto chvíli najlepšie vystihuje stav v ktorom sme sa nachádzali. Všetci traja.  ONA, ja a moja manželka.

unsplash.com

Od nášho tajného vzťahu sme nič neočakávali a možno preto to bolo také krásne, mohli sme len dávať. Tešil som sa z každého prekvapenia pre ňu, celý deň som myslieval len na to, ako by som ju potešil. Zbožňoval som jej úprimnú reakciu a radosť. Aj tú najmenšiu snahu náležite ocenia, asi nebola zvyknutá, že niekto o ňu javí taký záujem. Ja som zase nebol zvyknutý na to, že sa mi niekto môže tak odovzdať. Užívali sme si prítomnosť jeden druhého.. Aj krátka spoločná chvíľa nám vedela zlepšiť celý deň. Dodala nám totiž nádej, že raz možno budeme naplno spolu.

V poslednom čase náš kontakt začal strácať na intenzite.. Po určitých pracovných ale aj súkromných udalostiach nám ostávalo čoraz menej času na spoločné stretnutia. Samozrejme ženská fantázia funguje výborne a ona si začala predstavovať kde a ako asi trávim môj čas. Predstavovala si, aký som niekde šťastný bez nej a ako mi vôbec nechýba. Omyl bol však pravdou a ja som každú sekundu trávil myslením na ňu. V mysli som bol stále pri nej. Všetko v živote ma znervózňovalo a ja som vlastne len čakal, kedy všetko skončí a my budeme môcť byť zase spolu.

pexels.com

Neskutočne som pri nej rástol a moje sebavedomie naberalo na sile. Znova som našiel ten zabudnutý pocit, že aj ja som príťažlivý. Dala mi pocítiť, že som znova mužom. Stále sa ma pýtala čo mi vlastne ona dáva, a pritom mi dávala všetko. Dala mi seba s dôverou, že ju nikdy nezraním a ja som to ani nikdy nemal v pláne. Veľa to pre mňa znamenalo. Veľa pre mňa znamenala ona. Obdivovala ma za to kto som, akým som dobrým človekom a ako zodpovedne viem riešiť problémy. A v tom bol kameň úrazu…

Časom ma začalo hrýzť svedomie a ja som si stále viac uvedomoval, že dobrý chlap nikdy neubližuje svojej manželke a ľudom okolo seba. Chcel som sa zodpovedne postaviť aj k tomuto. Nasledovalo veľa a veľa hodín uvažovania a premýšľania nad našou situáciu. Ubližoval som obidvom a to som nechcel. Manželke som sa vzďaľoval, čo samozrejme takmer okamžite zistila a mojej (ne)milenke som nemohol dať to čo som chcel a čo by si tak veľmi zaslúžila. Dobrého a pozorného muža, ktorý ju každý deň prekvapí a poteší. Muža, ktorý ju zoberie na výlet, romantickú večeru na streche budovy, na dovolenku vo dvojici, muža ktorý ju podporí v jej ťažkých chvíľach a bude sa s ňou tešiť z tých pekných. Muža, ktorý jej venuje svoj čas a srdce. A to všetko som jej ja dať nemohol. Chcel, no nemohol som.

pexels.com

Trpela a ja som sa musel rozhodnúť. Ak človek niekoho ľúbi, rozhoduje sa nesebecky a tak som sa rozhodol aj ja. Vedel som o čo prichádzam, vedel som, že ma to raní, ale musel som ju nechať ísť, aby mohla byť šťastná s niekým, kto jej to všetko môže dať.

Druhý deň po tom čo sme si dali zbohom som sa bol prejsť. Vždy som sa na prechádzku tešil lebo som jej mohol zavolať a vyrozprávať všetko čo som zažil a počuť jej hlas. Ako prvé som podvedome vytiahol mobil, no uvedomil som si, že už jej volať nesmiem, nesmiem s ňou zdieľať život a zrazu moja cesta nemala zmysel. Všetko sa mi zdalo nejaké veľké alebo to som bol ja ten malý trpaslík? Neviem. Neviem kadiaľ viedla moja cesta, no viem kde som bol v mysli. Bol som pri nej a znova som ju objímal a ona objímala mňa tak ako to vie len ona. Bez slov, len pohľad a objatie a všetko bolo hneď povedané.

Bola moja, no teraz je preč, mal som všetko, ale už nemám nič, mal som srdce, no teraz zomrelo…