Je ešte len druhý deň po tom, čo sme si po­ve­dali zbo­hom. Bolo to roz­hod­nu­tie roz­umu, nie srdca. Po mno­hých a mno­hých úva­hách som pri­šiel na to, že bude pre všet­kých lep­šie, ak to ukon­číme. Ukon­číme ten krásny sen, ktorý sme spolu sní­vali. As­poň na malú chvíľu som bol šťastný ako ni­kdy pred­tým. No všetko je preč, vi­taj krutá re­a­lita..

Ako to všetko vlastne za­čalo? Ako sa za­čala pí­sať ďal­šia ka­pi­tola môjho ži­vota? Úplne ne­ná­padne a v pod­state ná­hodne. Kla­sický prí­beh dvoch ľudí. No nie až tak kla­sický, ne­mám na mysli tú slávnu bal­kó­novú scénu Ró­mea a Jú­lie, ale nemá to od toho ďa­leko. Ako inak, predsa nová ko­le­gyňa v práci. Už prvý po­hľad na ňu mi bol veľmi prí­jemný. Prvý deň v práci, sa­moz­rejme bola ma­xi­málne upra­vená, pre­me­ral som si ju po­hľa­dom s ná­de­jou, aký som pri­tom ne­ná­padný. Ako som sa ne­skôr do­zve­del, všimla si to ih­neď, no ne­bolo jej to ne­prí­jemné a možno práve kvôli tomu si všimla aj ona mňa.

pexels.com

pe­xels.com

Ako prvé ma na nej upú­talo, že pô­so­bila dosť od­me­rane, do­konca na­mys­lene. Z ne­skor­ších na­šich roz­ho­vo­rov sme prišli na to, že úplne rov­nako som na ňu pô­so­bil aj ja. Asi si no­síme do práce rov­naké masky a rov­nako sa tak sna­žíme chrá­niť naše cit­livé vnútro. Naše spoz­ná­va­nie ne­trvalo dlho a ja som od pr­vej chvíle mal po­cit, že jej mô­žem úplne dô­ve­ro­vať a na­plno sa jej mô­žem ot­vo­riť. Stalo sa, a na moje prek­va­pe­nie to pri­jala s až ne­uve­ri­teľ­ným po­cho­pe­ním. Roz­umeli sme si tak ako som si ešte s ni­kým iným ne­ro­zu­mel. Ne­mu­sel som jej ho­vo­riť veľa a ve­dela čo cí­tim a na čo mys­lím. Ona predo mnou tiež nič ne­ve­dela ukryť. Ak ju niečo trá­pilo, hneď som na to pri­šiel. Mys­leli sme rov­nako..

Nech­cel som si to pri­pus­tiť a ve­ril som, že mne sa to ne­stane. Mý­lil som sa a spa­dol som do toho až po uši. Je zvláštne, že ja som bol ten, ktorý vždy od­cu­dzo­val chla­pov, ktorí majú mi­lenky. Te­raz som bol ja ten chlap a mal som svoju (ne)mi­lenku. Prečo (ne)mi­lenku? No jed­no­du­cho preto, že som ju za mi­lenku ni­kdy ne­po­va­žo­val. Mi­lenka je podľa mňa len úlet a po­te­še­nie. Ona ňou ni­kdy ne­bola. Mal som pre ňu veľa mien a pre­zý­vok, no mi­len­kou som ju ni­kdy ne­naz­val. Po­me­no­va­nie mi­lenka však v tejto chvíli naj­lep­šie vy­sti­huje stav v kto­rom sme sa na­chá­dzali. Všetci traja.  ONA, ja a moja man­želka.

unsplash.com

unsp­lash.com

Od nášho taj­ného vzťahu sme nič ne­oča­ká­vali a možno preto to bolo také krásne, mohli sme len dá­vať. Te­šil som sa z kaž­dého prek­va­pe­nia pre ňu, celý deň som mys­lie­val len na to, ako by som ju po­te­šil. Zbož­ňo­val som jej úp­rimnú re­ak­ciu a ra­dosť. Aj tú naj­men­šiu snahu ná­le­žite oce­nia, asi ne­bola zvyk­nutá, že nie­kto o ňu javí taký zá­u­jem. Ja som zase ne­bol zvyk­nutý na to, že sa mi nie­kto môže tak odo­vzdať. Uží­vali sme si prí­tom­nosť je­den dru­hého.. Aj krátka spo­ločná chvíľa nám ve­dela zlep­šiť celý deň. Do­dala nám to­tiž ná­dej, že raz možno bu­deme na­plno spolu.

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk

V po­sled­nom čase náš kon­takt za­čal strá­cať na in­ten­zite.. Po ur­či­tých pra­cov­ných ale aj sú­krom­ných uda­los­tiach nám ostá­valo čo­raz me­nej času na spo­ločné stret­nu­tia. Sa­moz­rejme žen­ská fan­tá­zia fun­guje vý­borne a ona si za­čala pred­sta­vo­vať kde a ako asi trá­vim môj čas. Pred­sta­vo­vala si, aký som nie­kde šťastný bez nej a ako mi vô­bec ne­chýba. Omyl bol však prav­dou a ja som každú se­kundu trá­vil mys­le­ním na ňu. V mysli som bol stále pri nej. Všetko v ži­vote ma zner­vóz­ňo­valo a ja som vlastne len ča­kal, kedy všetko skončí a my bu­deme môcť byť zase spolu.

pexels.com

pe­xels.com

Ne­sku­točne som pri nej rás­tol a moje se­ba­ve­do­mie na­be­ralo na sile. Znova som na­šiel ten za­bud­nutý po­cit, že aj ja som prí­ťaž­livý. Dala mi po­cí­tiť, že som znova mu­žom. Stále sa ma pý­tala čo mi vlastne ona dáva, a pri­tom mi dá­vala všetko. Dala mi seba s dô­ve­rou, že ju ni­kdy ne­zra­ním a ja som to ani ni­kdy ne­mal v pláne. Veľa to pre mňa zna­me­nalo. Veľa pre mňa zna­me­nala ona. Ob­di­vo­vala ma za to kto som, akým som dob­rým člo­ve­kom a ako zod­po­vedne viem rie­šiť prob­lémy. A v tom bol ka­meň úrazu…

Ča­som ma za­čalo hrýzť sve­do­mie a ja som si stále viac uve­do­mo­val, že dobrý chlap ni­kdy ne­ub­li­žuje svo­jej man­želke a ľu­dom okolo seba. Chcel som sa zod­po­vedne po­sta­viť aj k to­muto. Na­sle­do­valo veľa a veľa ho­dín uva­žo­va­nia a pre­mýš­ľa­nia nad na­šou si­tu­áciu. Ub­li­žo­val som obi­dvom a to som nech­cel. Man­želke som sa vzďa­ľo­val, čo sa­moz­rejme tak­mer okam­žite zis­tila a mo­jej (ne)mi­lenke som ne­mo­hol dať to čo som chcel a čo by si tak veľmi za­slú­žila. Dob­rého a po­zor­ného muža, ktorý ju každý deň prek­vapí a po­teší. Muža, ktorý ju zo­be­rie na vý­let, ro­man­tickú ve­čeru na stre­che bu­dovy, na do­vo­lenku vo dvo­j­ici, muža ktorý ju pod­porí v jej ťaž­kých chví­ľach a bude sa s ňou te­šiť z tých pek­ných. Muža, ktorý jej ve­nuje svoj čas a srdce. A to všetko som jej ja dať ne­mo­hol. Chcel, no ne­mo­hol som.

pexels.com

pe­xels.com

Tr­pela a ja som sa mu­sel roz­hod­núť. Ak člo­vek nie­koho ľúbi, roz­ho­duje sa ne­se­becky a tak som sa roz­ho­dol aj ja. Ve­del som o čo pri­chá­dzam, ve­del som, že ma to raní, ale mu­sel som ju ne­chať ísť, aby mohla byť šťastná s nie­kým, kto jej to všetko môže dať.

Druhý deň po tom čo sme si dali zbo­hom som sa bol prejsť. Vždy som sa na pre­chádzku te­šil lebo som jej mo­hol za­vo­lať a vy­roz­prá­vať všetko čo som za­žil a po­čuť jej hlas. Ako prvé som pod­ve­dome vy­tia­hol mo­bil, no uve­do­mil som si, že už jej vo­lať ne­smiem, ne­smiem s ňou zdie­ľať ži­vot a zrazu moja cesta ne­mala zmy­sel. Všetko sa mi zdalo ne­jaké veľké alebo to som bol ja ten malý tr­pas­lík? Ne­viem. Ne­viem ka­diaľ viedla moja cesta, no viem kde som bol v mysli. Bol som pri nej a znova som ju ob­jí­mal a ona ob­jí­mala mňa tak ako to vie len ona. Bez slov, len po­hľad a ob­ja­tie a všetko bolo hneď po­ve­dané.

Bola moja, no te­raz je preč, mal som všetko, ale už ne­mám nič, mal som srdce, no te­raz zo­mrelo…

Komentáre