Pa­mä­táš si na tie fil­mové scény, na kto­rých sme sa toľ­ko­krát smiali? Pý­taš sa, že aké?! No tie roz­cho­dové. Keď mu ona ho­vorí, že je pre ňu až prí­liš dobrý…

Dnes mám po­cit, že možno v nich bolo tro­chu pravdy. Vtedy sme mali v očiach slzy, no boli od smie­chu. Viac sa však už na tom ne­sme­jem…

V tom čase sme to zrejme ne­chá­pali. Ne­vi­deli sme to z oboch strán. Iba z tej jed­nej, ktorú nám ka­mera po­skytla. Smiali sme sa – vraj, prí­liš dobrý… Ako môže byť nie­kto pre nie­koho prí­liš dobrý? No jed­no­du­cho… A ne­treba po od­po­veď cho­diť ani ďa­leko.

Aj ty si prí­liš dobrý pre mňa…

zdroj: pin­te­rest.com

Nie! Žiadne otázky! Ťažko sa to vy­svet­ľuje. A ne­viem ti po­ve­dať, kedy som na to prišla. A kde sa stra­tila rov­no­váha v tejto rov­nici. Ty si prí­liš dobrý, no a ja… A ja už dávno nie som tým, za čo ma máš…

Žiť v zdan­livo spo­koj­nom vzťahu ne­musí byť až také ná­ročné. Veď kto vidí, koľko sa na­pla­čem? Kto spo­číta tie pre­bdené noci? Kto ko­nečne uvidí a po­chopí tú všetku bo­lesť v mo­jom srdci? Nik! A preto nás všetci majú za šťast­ných…

zdroj: pin­te­rest.com

Ale ako teda môže byť muž, ktorý ma toľko „zra­ňuje“ až prí­liš dobrý?

Lebo on to ne­vidí. A ne­chápe. Žije vo vzťahu, ktorý bol plný lásky. V kto­rom sme sa každý deň smiali, a v kto­rom sme boli je­den pre dru­hého všet­kým. A on ma na­ďa­lej mi­luje ne­zištne. Silno. A úp­rimne. Tak ako len vie. Mi­luje ma ta­kou lás­kou, akou ja už ni­kdy mi­lo­vať ne­bu­dem. Ta­kou tou lás­kou, ktorú si ne­za­slú­žim…

Ni­kdy si ne­bol muž, ktorý by vy­jad­ro­val svoje po­city veľ­kými ges­tami. Ne­pou­ží­val si na ich vy­jad­re­nie do­konca ani slová. Ale ne­jako som vždy ve­dela, že ma máš rád. Viac než je naj­rad­šej…

zdroj: pin­te­rest.com

Ty si presne ten typ, ktorý vie, že láska sa dá vy­jad­riť aj inak. „Dá­vaj si po­zor. Choď po­maly. Nie si hladná? Máš všetko, čo po­tre­bu­ješ? Je ti niečo?“ A ja som ten typ, ktorý si to ne­do­káže vá­žiť.

A ne­mysli si, že ma to ne­trápi. Že som bez­citná, po­vr­chná, a že ťa už v ko­neč­nom dô­sledku ani ne­ľú­bim. Možno ti to ne­ho­vo­rím dosť často, ale to, že ťa ľú­bim, je je­diná is­tota, ktorá mi v ži­vote os­tala.

Ale to, že o tom dnes vô­bec mu­sím roz­mýš­ľať, a že o tom nie­kedy po­chy­bu­jem, robí z teba muža, ktorý je síce do­ko­nalý, ale nie pre mňa.

Komentáre