Ne­mys­lím tým roz­chod, hádku ani od­chod do inej kra­jiny. Mám na mysli od­chod mi­lo­va­ného člo­veka navždy, keď sa už ni­kdy ne­vráti a ty mu už ni­kdy ne­bu­deš môcť po­ve­dať ako veľmi ho ľú­biš.

Sú to slzy, ktoré prídu prvé. Pla­češ tak dlho, že sa ti to zdá ako celá več­nosť, no po­zrieš sa na ho­dinky a čas sa za­sta­vil. Plač ťa uspáva, no po­kojný spá­nok ne­príde. A keď už ne­máš silu viac ro­niť slzy, zo­sta­neš nemá, ako bez duše. Tu už nemá zmy­sel kri­čať. Aj by si možno kri­čala, ale ne­máš silu. Cí­tiš vnútri práz­dnotu. Zdá sa to ako pri­rov­na­nie z filmu, ale to práz­dno na­ozaj exis­tuje. Vtedy cí­tiš, že niečo vnútri teba chýba. Akoby si mala v tele len veľkú tmu, ktorá ťa po­hl­cuje. Bolí to, chceš kri­čať, ale ne­mô­žeš. Kri­čala by si z ce­lej sily, no ne­mô­žeš vy­dať ani hlásku. Cí­tiš, že ti niečo stláča hrdlo.

Tento po­cit práz­dnoty po čase možno zo­slabne, no v nie­kde v po­zadí zo­stane. Ob­javí sa v mo­mente, keď si na tú mi­lo­vanú osobu znova spo­me­nieš. Člo­vek by si mys­lel, že čas za­hojí všetky rany. No tie naj­hl­b­šie ostanú a pri kaž­dej spo­mienke sa vryjú ešte hl­b­šie. Svet ich už ne­vidí, pre­tože si si zvykla a už ne­pla­češ. No vnútri stále cí­tiš to práz­dno.

Naše srdce za ži­vot pukne tak ti­síc­krát, no roz­letí sa na ma­ličké kúsky len pár­krát. Tieto oka­mihy sú pre člo­veka naj­ťaž­šie. No vždy sa na svete nájde nie­kto, kto má moc ti toto roz­bité srdce znova zle­piť, len mu to mu­síš do­vo­liť.

Jazvy ostanú aj na po­le­pe­nom srdci, no kr­vá­cať za­čnú len ob­čas, aby ti pri­po­me­nuli člo­veka, pre kto­rého sa oplatí tr­pieť.