Tvoj prí­beh. Jeho prí­beh. Váš prí­beh. Plný lásky, bo­lesti, krás­nych aj me­nej krás­nych mo­men­tov. Rýchly ko­niec. No dlhé za­ho­je­nie rán. Rany sú však prí­liš hl­boké, aby sa vy­lie­čili. Tie rany ťa udr­žujú v tom, čo mi­lu­ješ. Jeho. Ne­us­tále. Aj on teba. Aj po ta­kom dl­hom čase. Stále.

,,Ne­vy­be­ráme si do koho sa za­mi­lu­jeme a ob­čas sa to ne­stane tak, akoby malo.“

– film No Strings At­ta­ched

fre­e­pik.com

Nie­kedy i ten naj­dô­le­ži­tejší člo­vek musí od­ísť z nášho ži­vota. Na chvíľu, na mo­ment, na dl­hší čas. Na rok. Každý ste za­žili iné mo­menty, iných ľudí, iné pro­stre­die, iné prob­lémy. Po­su­nuli ste sa vpred. Zme­nili ste sa. No ne­us­tále ste niesli v srdci toho dru­hého. Ho­vo­rili ste pred os­tat­nými o tom dru­hom s po­ko­rou a vďač­nos­ťou. Mys­leli ste na seba, no ne­po­ve­dali ste si to. Ne­na­pí­sali ste si to. Ne­ho­vo­rili ste o tom. Chceli ste len za­žiť znovu oka­mih v ná­ručí toho dru­hého. Za­nev­reli ste na druhé po­hla­vie. Nie na­silu. Pri­ro­dzene. Ne­ve­deli ste si pred­sta­viť ni­koho iného, kto by mo­hol s vami zdie­ľať ra­dosti, sta­rosti a krá­čať po va­šom boku.

„Aj po ta­kom dl­hom čase?“

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk

„Stále.“

fre­e­pik.com

Nie­kedy je to v láske kom­pli­ko­vané. Hlavne v dneš­nom svete pl­nom mož­ností a klam­stiev. Naše ego vy­hráva a my chceme viac a viac. Pri­tom každý je­den z nás túži skrátka len po je­di­neč­nej a úp­rim­nej láske, ktorá je pre nás akýmsi bez­peč­ným prí­sta­vom a mies­tom, kde mô­žeme pre­žiť naše zlé chvíle. Chceme pod­poru, vá­šeň, chceme is­kru, chceme lásku. Tú, ktorá nás oslo­bodí a urobí lep­šími ľuďmi.

„Je­diná zá­hada, ktorú som ni­kdy ne­do­ká­zal vy­rie­šiť bola, prečo sa ťa moje srdce ni­kdy ne­vzdalo.“

film The Il­lu­si­onist

Ak vieš, aká je tvoja láska a vie to aj on, roz­prá­vajte sa. Dô­ve­rujte si. Nie­kedy jed­no­du­cho ľu­dia mu­sia ísť od seba, aby po­cho­pili, prečo majú byť spolu. Nie­kedy sa mu­sia ľu­dia me­niť roz­diel­nym spô­so­bom a od­de­lene. Nie­kedy je to tak zlo­žité, ako je to aj jed­no­du­ché. Len pro­sím, nech­cem, aby si jed­ného dňa po­ve­dala, že ľu­tu­ješ to, že si pre­mr­hala šancu, že si ne­po­ve­dala, ako to cí­tiš. Že si ne­žila ži­vot, na ktorý si pyšná.

On. Ty. Jeho po­hľad. Tvoj po­hľad. Ob­ja­tie. Úsmev. Do­tyky. Aj po ta­kom dl­hom čase? Stále.

Komentáre