Raz mi niekto povedal, že je lepšie nedávať príliš najavo to, čo cítim, lebo sa to proste nerobí, lebo by sa niekto mohol mojich emócií a citov v tomto chlade zľaknúť,  lebo je určitá hranica, po ktorú môžem ľudí k sebe pustiť, lebo sa tým chránim, lebo je to tak lepšie, nič nepokazím a je trápne byť citová a emotívna… jednoducho som dostala radu nad zlato, aby som svoje vnútro držala na uzde a svoje pocity, myšlienky a emócie spracovávala sama doma..

Odzadu.sk
Staň sa blogerkou
pexels-photo-89643

foto: pexels.com

Musím priznať, že som mala v živote obdobie, keď som takto fungovala. City a emócie mi pomaly zaspali na vavrínoch, síce niekde boli, ale nevenovala som im veľkú pozornosť a keď aj, tak som ich nepustila von.  Možno som si myslela, že tak mam veci pod kontrolou, nechcelo sa mi o tom baviť, jednoducho som ich potláčala a bolo mi okej..aspoň som si to myslela… lenže vo vzťahu k iným ľuďom to bolo len na škodu. Ale to vidím až dnes.

Prečo by som mala žiť len navonok? Prečo by som nemohla plakať, smiať sa, kričať, keď to tak v tej chvíli cítim? Prečo by som sa mala prispôsobovať nastavenému systému ľadovej kráľovnej a nevedome tak ubližovať sebe aj ľuďom okolo mňa? Ak svojich najbližších milujem, prečo im tak bránim poznať ma takú, aká naozaj som? Občas príliš, ale stále ja a moje vnútro je mojou súčasťou. Nie som len chodiaca telesná schránka. Okrem toho, že dýcham, tak aj cítim a svoj život naozaj prežívam.

Moje vzťahy nie sú povrchné, pretože do nich naozaj dávam svoje JA , svoje srdce. Odmietam brzdiť niečo, čo prirodzene mám a je mojou súčasťou, súčasťou mojej osobnosti.  Pokiaľ sa mi niečo nepáči alebo páči, tak je to naozaj tak a dokážem o tom aj hovoriť. Je to pre mňa dôležité, lebo ten cit vnímam a tá emócia existuje, nevidím dôvod ich ignorovať. Neskrývam sa a „byť sama sebou“ pre mňa nie len fráza.