Ne­po­chá­dzam z bo­ha­tej ro­diny. Keď som ako dieťa chcela ne­jakú hračku, nie vždy som ju do­stala. Na­priek tomu som mala nád­herné det­stvo. Na­učila som sa skrom­nosti a vá­žila som si to, čo som mala. Ke­dže som vy­ras­tala na de­dine, vždy som sa te­šila na ho­ci­jaký vý­let do mesta. Všade veľa ľudí, áut, vy­so­kých bu­dov, ob­cho­dov a ih­ri­siek s hoj­dač­kami, aké sme doma ne­mali. Vždy som be­žala do­predu, chcela som byť všade prvá, aby som mala čas pre­skú­mať tú ulicu, okolo kto­rej sme iba pre­chá­dzali. Aby som mohla na­zrieť ľu­dom do záh­ra­diek a ne­chať sa vy­pla­šiť nez­bed­nou mač­kou. S od­stu­poma času sa sama seba pý­tam: Ako som len na toto mohla za­bud­núť?

Keď som vy­rá­stla a za­čala za­rá­bať vlastné pe­niaze, za­čala som ich aj mí­nať na vlastné veci. Do­priala som si všetko, čo som ne­mala ako malá. Naj­viac si to asi od­nie­sol môj byt. Je zla­dený do po­sled­ného de­tailu, všetko v ňom je tak, ako má byť, tak ako som to vždy chcela.

No na­priek tomu, keď som sa v je­den piat­kový ve­čer po­sa­dila na gauč a vy­lo­žila si nohy na sto­lík, uve­do­mila som si, že toto nie je ono. Ne­bola som šťastná. Ne­ro­zu­mela som tomu; mám predsa všetko, čo som chcela, o tomto som predsa vždy sní­vala. Všetky tie veci, ktoré som ne­mohla mať a te­raz ich mám. Tak čo viac mi treba?

pexels-photo-126313
foto: pe­xel.com

Bolo to asi pred dvoma či troma rokmi. Vtedy som si uve­do­mila, že ma­te­riálne veci ma ni­kdy šťast­nou ne­uro­bia. Ani drahé ob­le­če­nie, ani štý­lové to­pánky, ani zla­dený ná­by­tok a do­ko­nale ho­diace sa do­pl­nky. A tak som jed­ného dňa pre­stala ku­po­vať veci.

Za­čala som ku­po­vať zá­žitky.

Le­tenky do Dub­linu. Asi tam to za­čalo. Do­dnes sa sme­jem na tom, čo všetko sme do­ká­zali za­žiť za 8 ho­dín v cu­dzom meste, v cu­dzej kra­jine, kde sme ne­poz­nali ani jednu živú dušu.

Lís­tky na vlak do tri ho­diny cesty vzdia­le­ného mesta. Vo vlaku je sranda, stret­nete tam kopu ľudí. Už som na to za­budla, keďže te­raz všade cho­dím au­tom.

Vstu­penky do Vod­ného sveta. Ne­sku­točný zá­ži­tok, keď vám nad hla­vami plá­vajú žra­loky a húfy pes­tro­fa­reb­ných ry­bi­čiek.

Vý­let do Pa­ríža s ka­ma­rátmi. Bi­lan­cia: 4 dni, 60 na­cho­de­ných ki­lo­met­rov a zá­žit­kov na men­šiu knižku.

Mú­zeá. Kvôli krás­nemu mú­zeu som ochotná ces­to­vať aj pol dňa. Nie­čím ma fas­ci­nujú, možno tou at­mo­sfé­rou, vô­ňou alebo tými všet­kými in­for­má­ciami, ktoré si uve­do­mím, že ne­viem, ale ve­dieť chcem.

Náv­števa ka­ma­rátky vo Viedni. Vo via­noč­nej Viedni, vy­svie­te­nej a vy­vo­ňa­nej. Tan­cu­júc v La­tino bare som si uve­do­mila, že toto je to čo po­tre­bu­jem.

zdroj: unsp­lash.com unsp­lash.com

Toto je to, čo ma robí na­ozaj šťast­nou.

Zá­žitky.

Ces­to­va­nie.

Spoz­ná­va­nie.

A čo je ešte lep­šie, ne­zos­tala som iba pri sebe. So šťas­tím by sa šet­riť ne­malo, treba sa roz­de­liť as­poň s najb­liž­šími. A tak som pre­stala ľudí ob­da­ro­vá­vať ve­cami. Za­čala som im dá­vať zá­žitky. Moja ses­tra do­stala po­u­kaz na kurz ma­ľo­va­nia na plátno. Do­te­raz na to spo­mína, do­te­raz ma­ľuje. A ma­ľuje krásne! Mo­jej naj­lep­šej pria­teľke som da­ro­vala vý­let do Dis­ne­y­ladnu. Ne­za­bud­nu­teľný zá­ži­tok, pre nás obe. Ale jej úp­rimný úsmev na tvári a roz­žia­rené oči, to ma hrialo pri srdci ešte dlho.

Ho­vorí sa, že šťas­tie sa za pe­niaze kú­piť nedá. No ja som na­šla spô­sob, ako si mô­žem – to svoje – šťas­tie kú­piť. Také to na­ozaj­stné šťas­tie, ktoré trvá ešte dlho po tom, ako eufó­ria opadne.

Te­raz, keď si sad­nem na ten gauč a vy­lo­žím nohy na ten sto­lík, nič mi ne­chýba. Mám plnú hlavu spo­mie­nok, ktoré sa ne­roz­bijú, ne­po­ka­zia, dá­tum spot­reby sa im ni­kdy ne­skončí. Zo­stanú mi navždy. A spolu s nimi aj šťastný úsmev na tvári.