Zmaturovať, ísť na vysokú alebo na stáž do zahraničia, nájsť si skvelú  prácu a ešte lepšieho partnera, s ktorým budeme mať kopu, teda pardon, maximálne dve deti a budeme spolu v dobrom aj zlom, až kým nás smrť nerozdelí. Samozrejme, predtým si obaja zabezpečíme kariéru a vysnívané bývanie…

Odzadu.sk
Staň sa blogerkou

Je to nejak takto, že? Myslím, že nemusím pokračovať, všetci vieme, o čo ide. A vieme aj to, ako sa to v priebehu rokov mení. Tá normálnosť a dokonalosť a ako sme jej vzdialení…Česť výnimkám, srdečne im gratulujem…

pinterest.com

pinterest.com

V realite sa najčastejšie líšime postupnosťou. Najprv otehotnieme až tak si spravíme vysokú alebo sa vydáme, no prestaneme mať záujem ostať spolu v dobrom či zlom. Alebo si nie a nie zabezpečiť vlastné bývanie či striedame prácu a partnerov. Keď som bola malá, snívala som o veľkej rodine (ozaj veľkej, päť detí…), krásnom dome a sexi manželovi. No viete na čo som prišla? Nehovoriac o tom, že po tom už netúžim, pochopiteľne, kto by chcel toľko detí, aj jedno je veľa, hlavne, keď ste naňho sama, zistila som, že to nie je k životu potrebné. Myslím dokonalosť. Normálnosť. Ustálenosť.

Niekde hlboko v nás je túžba po istote a bezpečí. Uvedomujeme si však, že zmena je život. A práve tá dynamickosť nás drží nad vodou a vháňa do žíl život. Poháňa nás vpred.

Čítala som, že život je, teda mal by byť, proces tvorenia nie proces opakovania…Tvorenie. Kedy máme väčšiu možnosť tvoriť? Keď robíme, čo je správne podľa väčšiny, čo sa od nás očakáva aj keď to tak necítime? Alebo tvoríme práve vtedy, keď padáme a vstávame, mýlime sa a nachádzame svoje vlastné odpovede? Život je proces tvorby a tvorcovia sme MY. Určujeme si pravidlá. Či už bývame sami, s rodičmi aj deťmi, bez manžela či s ním, či máme vysnívanú prácu alebo striedame zamestnania, sme to MY, kto určuje čo je normálne práve pre nás.

Paracosm-Day2-4

thoughtcatalog.com

Netreba snáď vysvetľovať, ako sme každý iný a čo prináša radosť jednému, môže uškodiť druhému. Pretože ak berieme do úvahy, že normálny život je taký, aký vedie väčšina ( naozaj??), potom by nemalo zmysel hľadať sa a tvoriť svoju vlastnú realitu, ktorá sa musí líšiť od ostatných. Máme plné ústa individualizmu a demokracie, no ako to je v skutočnosti? Ako sa pozeráme na tých, čo sa vymykajú našim očakávaniam a na všetko, čo nie je podľa nás?

Môj život nie je ani zďaleka dokonalý. Nemám ani jednu vec zo zoznamu na začiatku. Mám však samu seba. Nebolo to vždy tak a práve preto sa tomu teším. A tvorím. Neopakujem. Každý deň je iný a zaručené nie je nič. Vymykám sa predlohám. Vychodené cesty ma nelákajú. Začínam tam, kde ostatní väčšinou končia. Nepoznám rutinu aj keby som, priznám sa, občas chcela. No netrvalo by to dlho, nebavilo by ma to. Skrz všetky príkoria hovorím stále normálnosti slušne a s úsmevom – ďakujem, neprosím.