Zma­tu­ro­vať, ísť na vy­sokú alebo na stáž do za­hra­ni­čia, nájsť si skvelú  prácu a ešte lep­šieho par­tnera, s kto­rým bu­deme mať kopu, teda par­don, ma­xi­málne dve deti a bu­deme spolu v dob­rom aj zlom, až kým nás smrť ne­roz­delí. Sa­moz­rejme, pred­tým si obaja za­bez­pe­číme ka­ri­éru a vy­sní­vané bý­va­nie…

Je to ne­jak takto, že? Mys­lím, že ne­mu­sím po­kra­čo­vať, všetci vieme, o čo ide. A vieme aj to, ako sa to v prie­behu ro­kov mení. Tá nor­mál­nosť a do­ko­na­losť a ako sme jej vzdia­lení…Česť vý­nim­kám, sr­dečne im gra­tu­lu­jem…

pinterest.com

pin­te­rest.com

V re­a­lite sa naj­čas­tej­šie lí­šime po­stup­nos­ťou. Najprv ote­hot­nieme až tak si spra­víme vy­sokú alebo sa vy­dáme, no pre­sta­neme mať zá­u­jem ostať spolu v dob­rom či zlom. Alebo si nie a nie za­bez­pe­čiť vlastné bý­va­nie či strie­dame prácu a par­tne­rov. Keď som bola malá, sní­vala som o veľ­kej ro­dine (ozaj veľ­kej, päť detí…), krás­nom dome a sexi man­že­lovi. No viete na čo som prišla? Ne­ho­vo­riac o tom, že po tom už ne­tú­žim, po­cho­pi­teľne, kto by chcel toľko detí, aj jedno je veľa, hlavne, keď ste naňho sama, zis­tila som, že to nie je k ži­votu po­trebné. Mys­lím do­ko­na­losť. Nor­mál­nosť. Ustá­le­nosť.

Nie­kde hl­boko v nás je túžba po is­tote a bez­pečí. Uve­do­mu­jeme si však, že zmena je ži­vot. A práve tá dy­na­mic­kosť nás drží nad vo­dou a vháňa do žíl ži­vot. Po­háňa nás vpred.

Čí­tala som, že ži­vot je, teda mal by byť, pro­ces tvo­re­nia nie pro­ces opa­ko­va­nia…Tvo­re­nie. Kedy máme väč­šiu mož­nosť tvo­riť? Keď ro­bíme, čo je správne podľa väč­šiny, čo sa od nás oča­káva aj keď to tak ne­cí­time? Alebo tvo­ríme práve vtedy, keď pa­dáme a vstá­vame, mý­lime sa a na­chá­dzame svoje vlastné od­po­vede? Ži­vot je pro­ces tvorby a tvor­co­via sme MY. Ur­ču­jeme si pra­vidlá. Či už bý­vame sami, s ro­dičmi aj deťmi, bez man­žela či s ním, či máme vy­sní­vanú prácu alebo strie­dame za­mest­na­nia, sme to MY, kto ur­čuje čo je nor­málne práve pre nás.

Paracosm-Day2-4

thought­ca­ta­log.com

Ne­treba snáď vy­svet­ľo­vať, ako sme každý iný a čo pri­náša ra­dosť jed­nému, môže uš­ko­diť dru­hému. Pre­tože ak be­rieme do úvahy, že nor­málny ži­vot je taký, aký ve­die väč­šina ( na­ozaj??), po­tom by ne­malo zmy­sel hľa­dať sa a tvo­riť svoju vlastnú re­a­litu, ktorá sa musí lí­šiť od os­tat­ných. Máme plné ústa in­di­vi­du­alizmu a de­mok­ra­cie, no ako to je v sku­toč­nosti? Ako sa po­ze­ráme na tých, čo sa vy­my­kajú na­šim oča­ká­va­niam a na všetko, čo nie je podľa nás?

Môj ži­vot nie je ani zďa­leka do­ko­nalý. Ne­mám ani jednu vec zo zo­znamu na za­čiatku. Mám však samu seba. Ne­bolo to vždy tak a práve preto sa tomu te­ším. A tvo­rím. Ne­opa­ku­jem. Každý deň je iný a za­ru­čené nie je nič. Vy­my­kám sa pred­lo­hám. Vy­cho­dené cesty ma ne­lá­kajú. Za­čí­nam tam, kde os­tatní väč­ši­nou kon­čia. Ne­po­znám ru­tinu aj keby som, pri­znám sa, ob­čas chcela. No ne­trvalo by to dlho, ne­ba­vilo by ma to. Skrz všetky prí­ko­ria ho­vo­rím stále nor­mál­nosti slušne a s úsme­vom – ďa­ku­jem, ne­pro­sím.

Komentáre