A až potom hovor, že niekoho ľúbiš.

Odzadu.sk
Staň sa blogerkou

Typické pondelkové ráno. Po víkende plnom učenia a (ne)prespatých troch-štyroch hodinách o šiestej ráno hľadím do zrkadla v kúpeľni.  Zízam na svoje suché, popraskané pery, nevytrhané obočie, na ktoré jednoducho nebol čas. Nanášam podkladovú bázu, lenže už tá má problém s mojou zničenou pleťou. Povzbudzujem sa, že krycí krém vie robiť zázraky, a v Instagramových videách predsa každá akneózna tvár sa vie vďaka make-upu premeniť na úplnú porcelánovú bábiku.

No odrazu plačem. Slzami ničím krvopotne zapracovaný krycí krém, ktorý na mne vyzerá ako maska. Na čele sa akosi pofiderne zlieva do vrások, okolo nosa sa hromadí, a čierne kruhy pod očami sa neskryjú, ani keby som ich pretrela fasádnou farbou.

pexels-photo-147238

pexels.com

Nádych a výdych. Dnes to teda dáme tak voľnejšie, prirodzenejšie. Veď predsa nie si jediná na svete, ktorú trápia čierne bodky, či akné. Predsa, čo je lepšie? Dusiť tvár pod kozmetikou, len aby sa na mňa ľudia nepozerali škaredo, alebo nechať pleť dýchať?

Vychádzam z bytu len s riasenkou a upraveným obočím. Cítim akúsi trému, stres pred tým, ako sa na mňa ľudia budú pozerať. No na moje milé prekvapenie, nikto nehľadí. Nesmejú sa. Neriešia. A vtedy si to plne uvedomujem. Mnohí z nich si prešli tým istým, a nemajú dôvod divne hľadieť na bežné kožné problémy.

Usmejem sa a odrazu sa cítim plná energie. Sebavedomá. Zaprisahám sa, že sa dekoratívnej kozmetiky nedotknem, kým to nebude ozaj nevyhnutné. Do školy sa už takmer nelíčim, pretože viem, že to nie je nevyhnutné. Veď kto v škole rieši, či mám dokonalé očné tiene, alebo perfektne plné a matné pery.

Stretávam priateľa a v jeho očiach vidím, že je rád, že ma môže pobozkať a pritúliť bez toho, aby som na ňom zanechala obtisk svojho líčenia. Vie, že ku kozmetike prechovávam ohromnú vášeň, no verím tomu, že každý muž je radšej, keď je jeho žienka sama sebou, čistá a usmiata.

pexels-photo-337090.jpeg

Zdroj : Pexels.com

Poobede kráčam domov. Už ani nemyslím na to, že som nenalíčená a moja pleť v jarnom slnku vyzerá omnoho zdravšie, čistejšie než by vyzerala pod vrstvou púdru a inej kozmetiky. No doma príde ďalší kameň úrazu. Prezliekam sa a balím si veci do posilňovne, keď tu odrazu sa zastavím pred zrkadlom. Brucho sa už snaží ovisnúť cez nohavice, prsia sú príliš malé a žiadna medzera medzi stehnami sa nekoná. S taškou vychádzam z bytu, a čo najviac hľadím do zeme. Každý pohľad akéhokoľvek človeka mi akoby hovoril, že som tučná.

Už nevedome sťahujem brucho, vystrkujem zadok, a medzi stehnami sa snažím vytvoriť pomyselnú medzeru. No cestou do posilňovne si uvedomujem viacero faktov. Bola som zbytočne posadnutá vážením samej seba každý deň. Veď predsa svalstvo je trochu ťažšie ako tuk a dôležitejšie sú konkrétne miery.

V posilňovni sa neprepínam, ale cvičím kým vládzem. Nejdem za hranice svojich možností, a aj napriek tomu vidím pokroky. Jem čo najzdravšie, ale nepohŕdnem koláčom, či horúcou čokoládou. Z posilňovne vychádzam nabudená, šťastná, že som pre seba čosi urobila.

pexels-photo-236032.jpeg

Zdroj : Pexels.com

Každý deň nám sociálne siete podstrkujú akési „ideály“. Dokonalé postavy, dokonalú pleť, dokonalé líčenie. Ale nič ako dokonalý neexistuje. Stále máte na výber. Je len na vás, či sa ráno nalíčite aj keď idete len do školy. Je len na vás, či za obedom zjete čokoládovú tyčinku, alebo ju radšej oželiete. A je len na vás, či si kúpite väčšie oblečenie, pretože už máte problémy s tým čo máte doma, alebo si kúpite permanentku do posilňovne.

Každá žena je nádherná, ale ešte krajšia je, ak sa o seba stará. Ak si dokáže povedať, že treba zmenu, a neplače doma pre to ako vyzerá. Nemáme sa za čo hanbiť a stále dokážeme zveľadiť samé seba.

A práve vtedy, ak sa zmierime samé so sebou, zamilujeme sa do nás tak ako nás milujú naši muži, či rodičia, až vtedy dokážeme opätovať lásku iným. Veď ako môžeme vedieť čo je láska, ak nevieme zniesť samé seba?