A až po­tom ho­vor, že nie­koho ľú­biš.

Ty­pické pon­del­kové ráno. Po ví­kende pl­nom uče­nia a (ne)pre­spa­tých troch-šty­roch ho­di­nách o šies­tej ráno hľa­dím do zrkadla v kú­peľni.  Zí­zam na svoje su­ché, pop­ras­kané pery, ne­vy­tr­hané obo­čie, na ktoré jed­no­du­cho ne­bol čas. Na­ná­šam pod­kla­dovú bázu, lenže už tá má prob­lém s mo­jou zni­če­nou ple­ťou. Po­vzbu­dzu­jem sa, že krycí krém vie ro­biť zá­zraky, a v Ins­ta­gra­mo­vých vi­de­ách predsa každá ak­ne­ózna tvár sa vie vďaka make-upu pre­me­niť na úplnú por­ce­lá­novú bá­biku.

No od­razu pla­čem. Sl­zami ni­čím kr­vo­potne za­pra­co­vaný krycí krém, ktorý na mne vy­zerá ako maska. Na čele sa akosi po­fi­derne zlieva do vrá­sok, okolo nosa sa hro­madí, a čierne kruhy pod očami sa ne­skryjú, ani keby som ich pre­trela fa­sád­nou far­bou.

pexels-photo-147238

pe­xels.com

Ná­dych a vý­dych. Dnes to teda dáme tak voľ­nej­šie, pri­ro­dze­nej­šie. Veď predsa nie si je­diná na svete, ktorú trá­pia čierne bodky, či akné. Predsa, čo je lep­šie? Du­siť tvár pod koz­me­ti­kou, len aby sa na mňa ľu­dia ne­po­ze­rali ška­redo, alebo ne­chať pleť dý­chať?

Vy­chá­dzam z bytu len s ria­sen­kou a upra­ve­ným obo­čím. Cí­tim akúsi trému, stres pred tým, ako sa na mňa ľu­dia budú po­ze­rať. No na moje milé prek­va­pe­nie, ni­kto ne­hľadí. Ne­smejú sa. Ne­rie­šia. A vtedy si to plne uve­do­mu­jem. Mnohí z nich si pre­šli tým is­tým, a ne­majú dô­vod divne hľa­dieť na bežné kožné prob­lémy.

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk

Usme­jem sa a od­razu sa cí­tim plná ener­gie. Se­ba­ve­domá. Za­pri­sa­hám sa, že sa de­ko­ra­tív­nej koz­me­tiky ne­dot­knem, kým to ne­bude ozaj ne­vy­hnutné. Do školy sa už tak­mer ne­lí­čim, pre­tože viem, že to nie je ne­vy­hnutné. Veď kto v škole rieši, či mám do­ko­nalé očné tiene, alebo per­fektne plné a matné pery.

Stre­tá­vam pria­teľa a v jeho očiach vi­dím, že je rád, že ma môže po­boz­kať a pri­tú­liť bez toho, aby som na ňom za­ne­chala ob­tisk svojho lí­če­nia. Vie, že ku koz­me­tike pre­cho­vá­vam ohromnú vá­šeň, no ve­rím tomu, že každý muž je rad­šej, keď je jeho žienka sama se­bou, čistá a usmiata.

pexels-photo-337090.jpeg

Zdroj : Pe­xels.com

Po­obede krá­čam do­mov. Už ani ne­mys­lím na to, že som ne­na­lí­čená a moja pleť v jar­nom slnku vy­zerá omnoho zdrav­šie, čis­tej­šie než by vy­ze­rala pod vrstvou púdru a inej koz­me­tiky. No doma príde ďalší ka­meň úrazu. Pre­zlie­kam sa a ba­lím si veci do po­sil­ňovne, keď tu od­razu sa za­sta­vím pred zrkad­lom. Bru­cho sa už snaží ovis­núť cez no­ha­vice, pr­sia sú prí­liš malé a žiadna me­dzera me­dzi steh­nami sa ne­koná. S taš­kou vy­chá­dzam z bytu, a čo naj­viac hľa­dím do zeme. Každý po­hľad aké­ho­koľ­vek člo­veka mi akoby ho­vo­ril, že som tučná.

Už ne­ve­dome sťa­hu­jem bru­cho, vy­str­ku­jem za­dok, a me­dzi steh­nami sa sna­žím vy­tvo­riť po­my­selnú me­dzeru. No ces­tou do po­sil­ňovne si uve­do­mu­jem via­cero fak­tov. Bola som zby­točne po­sad­nutá vá­že­ním sa­mej seba každý deň. Veď predsa svals­tvo je tro­chu ťaž­šie ako tuk a dô­le­ži­tej­šie sú kon­krétne miery.

V po­sil­ňovni sa ne­pre­pí­nam, ale cvi­čím kým vlá­dzem. Nej­dem za hra­nice svo­jich mož­ností, a aj na­priek tomu vi­dím po­kroky. Jem čo naj­zdrav­šie, ale ne­po­hŕd­nem ko­lá­čom, či ho­rú­cou čo­ko­lá­dou. Z po­sil­ňovne vy­chá­dzam na­bu­dená, šťastná, že som pre seba čosi uro­bila.

pexels-photo-236032.jpeg

Zdroj : Pe­xels.com

Každý deň nám so­ciálne siete pod­str­kujú akési „ide­ály“. Do­ko­nalé po­stavy, do­ko­nalú pleť, do­ko­nalé lí­če­nie. Ale nič ako do­ko­nalý ne­exis­tuje. Stále máte na vý­ber. Je len na vás, či sa ráno na­lí­čite aj keď idete len do školy. Je len na vás, či za obe­dom zjete čo­ko­lá­dovú ty­činku, alebo ju rad­šej ože­liete. A je len na vás, či si kú­pite väč­šie ob­le­če­nie, pre­tože už máte prob­lémy s tým čo máte doma, alebo si kú­pite per­ma­nentku do po­sil­ňovne.

Každá žena je nád­herná, ale ešte kraj­šia je, ak sa o seba stará. Ak si do­káže po­ve­dať, že treba zmenu, a ne­plače doma pre to ako vy­zerá. Ne­máme sa za čo han­biť a stále do­ká­žeme zve­ľa­diť samé seba.

A práve vtedy, ak sa zmie­rime samé so se­bou, za­mi­lu­jeme sa do nás tak ako nás mi­lujú naši muži, či ro­di­čia, až vtedy do­ká­žeme opä­to­vať lásku iným. Veď ako mô­žeme ve­dieť čo je láska, ak ne­vieme zniesť samé seba?

Komentáre