Muži. Ka­te­gó­ria, ktorá v ži­vote ženy hrá vý­znamnú rolu v kaž­dom jej veku. Od út­leho det­stva, v kto­rom hľadá oporu a vzor vo svo­jom ot­covi, cez to najk­raj­šie ži­votné ob­do­bie, po­čas kto­rého spoz­náva ná­strahy a krásy lásky, až po tie chvíle, kedy za­spáva deň čo deň vedľa toho jed­ného, ktorý sa stal jej naj­lep­šou ka­ma­rát­kou, lás­kou ži­vota a zá­ro­veň všet­kým, čo si mohla priať.

Snom kaž­dej ženy je nájsť nie­koho, kto sa do nej každé ráno na­novo za­mi­luje, a kto sa bude na ňu po­ze­rať tak ako už ni­kto iný. Chce mať po boku muža, kto­rého po­hľad bude ho­vo­riť na­miesto slov. Nie­koho, kto ne­bude po­tre­bo­vať dô­vod na to, aby mi­lo­val a kto bude mi­lo­vať ne­zištne a navždy. Možno rov­nako.

Po­hľad, aký­koľ­vek, aj ten vy­hý­bavý, pre­zrá­dza o vzťahu dvoch ľudí veľa. Z tváre sa dá jed­no­du­cho vy­čí­tať, kto mi­luje a kto je na­ozaj za­ľú­bený. Oči pre­zrá­dzajú šťas­tie aj vtedy, keď sa ústa ne­smejú.

Čas však všetko mení. To, že nie­kedy je­den po­hľad na­hra­dil mi­lión slov, dnes už ne­platí. Už z neho to­tiž ne­na­ska­kujú zi­mom­riavky, ne­mrazí na chrbte, ne­ba­dať v ňom vzru­še­nie. Pre­tože oči ne­vi­dia nič nové a srdce cíti rov­nako. Žiadne emó­cie, žiadna túžba po ne­poz­na­nom, rov­naké do­tyky, tie isté po­city. A zby­točná je snaha byť kraj­šou, márna je snaha byť lep­šou než by si za­slú­žil… Pre­tože stále si to ty. Rov­naká. Taká, akú ťa po­zná.

unsplash.com

A on chce niečo nové. Niečo, čo do­te­raz ne­za­žil. Čo má inú chuť. Inak vo­nia. Niečo, pri­čom bude mať znovu ten bláz­nivý po­cit, ktorý mu opantá my­seľ. Pri­čom bude cí­tiť tie po­vestné mo­týle v bru­chu, ktoré už tak dlho ne­za­žil, a ktoré sú spúš­ťa­čom tých správ­nych emó­cií. Tých, po kto­rých ša­lie. A pri kto­rých za­búda.

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk

On už ne­hľadá v žene teba. Ne­hľadá lásku. Ne­hľadá nehu. Ani po­cho­pe­nie. A ani pod­poru. To všetko má. Chce niečo, čo mu môže dať len iná žena. Pre­tože tak je na­prog­ra­mo­vaný. Pre­tože tak sme v pod­state na­prog­ra­mo­vaní všetci.

Vzťahy kon­čia vo väč­šine prí­pa­dov preto, že si na­vzá­jom zo­všed­nieme. Že upad­neme do ste­re­otypu a za­bud­neme sa te­šiť z vecí, z kto­rých sme mali pred­tým takú ob­rov­skú ra­dosť. Ktoré nás pred­tým na­pĺňali, a ktoré boli tým, čo sme od ži­vota chceli. Ča­som však pre­stá­vame byť spo­kojní a všetko sa nám máli. Chceme mať proste vo svo­jom ži­vote vzru­še­nie.

Ne­možno však z toho chla­pov vi­niť. Ne­možno z toho vi­niť ani seba. Ži­jeme proste vo svete, v kto­rom sa chvas­táme tým, čo máme a pop­ri­tom slin­táme nad tým, čo majú iní. A v kto­rom nám láska zo­všed­nie bez toho, aby sme ve­deli, že je zá­kla­dom toho správ­neho vzru­še­nia, ktoré tak ne­pres­tajne hľa­dáme.

Komentáre