Čo ti na­padne, keď roz­mýš­ľaš o ces­to­vaní? Ne­us­tále me­niace sa ob­rázky na tvo­jej ča­so­vej osi? Mi­nu­lo­ročná letná do­vo­lenka či po­zo­ro­va­nie zá­padu slnka na ta­lian­skej pláži? Ne­bo­daj dávny ro­dinný vý­let v Chor­vát­sku? Tu­riz­mus Euró­pou alebo tú­la­nie sa ho­rami, vo­ze­nie sa na ťa­vách a no­co­va­nie nie­kde na púšti?

To všetko sú oča­ru­júce časti ces­to­va­nia, ktoré každý hľadá na svo­jich ces­tách. Roz­mýš­ľaš aj o tej dru­hej strane? O stránke, ktorá nie je tak oča­ru­júca? O oka­mi­hoch, ktoré sa ne­dajú za­chy­tiť ob­jek­tí­vom?

Foto: thoughtcatalog.com

Foto: thought­ca­ta­log.com

S ces­to­va­ním je to tak, ako so „sku­toč­ným ži­vo­tom.“ Prídu chvíle, ktoré budú ťažké a je ne­možné mys­lieť si, že tebe sa to ne­stane. Prídu mo­menty, kedy bu­deš chcieť ísť do­mov a byť v prí­tom­nosti zná­mych tvári a miest. Prídu oslavy, kto­rých sa ne­bu­deš môcť zú­čast­niť, do­vo­lenky, sláv­nosti a sviatky, po­čas kto­rých ne­bu­deš ob­klo­pená ro­di­nou.

Mu­síš ak­cep­to­vať fakt, že už ni­kdy ne­bu­deš kom­pletná, lebo kúsky svojho srdca ne­cháš všade kam pôj­deš. Kú­sok seba za­ne­cháš v srd­ciach tých, kto­rých si stretla vo vlaku na­prieč Euró­pou, v uby­to­va­cích za­ria­de­niach, v ná­rod­ných par­koch nie­kde v Ame­rike, alebo nie­kde pri mori, kde si mala su­per čas. Za­ry­ješ sa do spo­mie­nok tých, s kto­rými si viedla tie zmys­lu­plné de­baty na po­tul­kách mes­tami, ale pre­dov­šet­kým niečo z teba ostane na mieste, ktoré si sa na istý čas roz­hodla na­zvať do­mo­vom.

Foto: thoughtcatalog.com

Foto: thought­ca­ta­log.com

Do­mov ne­musí byť ani tak miesto. Je to vždy po­cit. Možno je to miesto, kde sa cí­tiš v bez­pečí. Lenže ces­to­va­nie ti to prav­de­po­dobne nedá. Prídu noci, keď sa bu­deš cí­tiť sama a je­diné, čo bu­deš chcieť uro­biť, bude ob­jať svoju mamu a po­ve­dať jej všetko, čo sa deje v tvo­jej hlave. Prídu dni, keď bu­deš chcieť le­žať vo svo­jej vlast­nej po­steli. Možno bu­deš z kaž­dej strany po­čú­vať, ako by si ľu­dia že­lali žiť tvoj ži­vot, pre­tože nik z nich ani len ne­tuší o tých nie cel­kom dob­rých dňoch. Nik ne­tuší, že hoci toto je cesta, kto­rou si sa roz­hodla ísť, tá cesta ti nie­len veľa dáva, ale aj veľa be­rie.

Ale bola to tvoja voľba, pre­tože toto si ty. Dievča stvo­rené pre dob­ro­druž­stvo a slo­bodu. Ne­ne­chaj to v sebe umrieť. Ži svoje sny. Ono to ne­bude vždy ľahké, ale práve tie mo­menty, kedy bu­deš nú­tená okú­siť, čoho všet­kého si schopná a čo vy­dr­žíš, ti ukážu, že toto je správna cesta a tvoj chod­ní­ček ťa ve­die tam, kde máš byť.

Foto: thoughtcatalog.com

Foto: thought­ca­ta­log.com

Ne­do­voľ, aby ťa ťažké chvíle stopli v žití tvojho sna. Ono to proste je tak, že nie vždy je všetko ľahké a ru­žové. Skúšky sú tu na to, aby nás ro­bili sil­nej­šími. Možno preto ich tak často na­chá­dzame na kaž­dom chod­níku, kto­rým sme sa roz­hodli ísť. Na­šťas­tie ča­som zis­ťu­jeme, že sme schopní vy­dr­žať viac, ako sme si mys­leli.

Ži­vot je prí­liš krátky na to, aby sme ne­ro­bili to, čo nás na­pĺňa. Hoci ne­vieme, čo nás čaká, poďme hľa­dať dob­ro­druž­stvo. Až po­tom uvi­díme, čo všetko do­ká­žeme.

Komentáre