Ne­há­dame sa často. Ne­há­dame sa ani ni­jako vážne. Väč­šina na­šich há­dok sa vy­parí z mysle a my si po čase pa­mä­táme len to, že ne­jaká hádka síce bola, no dô­vod? Ťažko si spo­me­núť.

Preto váž slová. Váž tón hlasu. Uva­žuj či ti to stojí za hádku. Uva­žuj skôr ako ot­vo­ríš ústa, či je táto vec niečo, čo si bu­deš o dva me­siace pa­mä­tať, a bude pre teba dô­le­žitá, alebo nie. Po­uži hlavu. Na to ju máš.

Pre­tože dô­vod hádky si síce pa­mä­tať ne­bu­deme. No bu­deme si obaja pa­mä­tať ako sme sa cí­tili a ja si bu­dem pa­mä­tať každé jedno slovo, ktoré si mi vtedy po­ve­dal. Nie preto, aby som ti to mohla ne­skôr vy­ho­diť na oči, ale preto, že som žena. A my si pa­mä­táme všetko čo nás emočne za­siahne. Bu­dem si pa­mä­tať ako si stál, čo si mal na sebe, kde som bola ja a ako som sa cí­tila. Bu­dem si pa­mä­tať tvoj po­hľad, tvoj hlas, tvoje slová.

pi­xa­bay.com

Možno ti od­pus­tím, pre­tože si to na­ko­niec vy­svet­líme, ospra­vedl­níme sa je­den dru­hému a uznáme, že sme to ne­mu­seli takto vy­hro­tiť. Veď to bola bl­bosť. Možno nad po­dob­nou si­tu­áciou už v bu­dúc­nosti kýv­nem ru­kou, no uro­bím to preto, pre­tože si stále bu­dem pa­mä­tať tú prvú. Bu­dem sa sna­žiť ne­mys­lieť na to, ne­vra­cať sa k tomu a ne­vy­ho­diť ti to na oči. Snáď sa mi to po­darí. Za­ru­čiť to ale ne­mô­žem. Pre­tože ak sa zas do­sta­nem do hoci len po­dob­nej si­tu­ácie, bu­dem oča­ká­vať jej po­kra­čo­va­nie podľa vzoru, ktorý si na­sto­lil. Bu­dem si spo­mí­nať na všetko čo si mi po­ve­dal a ako ma to zra­nilo. Bu­dem si pa­mä­tať, ako si mi v tej chvíli zlo­mil srdce.

Ak si mys­líš, že žena pre­háňa ak ti po­vie, že ju tvoje slová zra­nili viac ako buc­hnu­tie dvermi, či roz­bitý ta­nier, tak je to veľká chyba. Čím skôr po­cho­píš, že mi naj­viac do­ká­žeš ub­lí­žiť práve slo­vami a tó­nom ako sa so mnou roz­prá­vaš, tým jed­no­duch­šie snáď budú pre­bie­hať naše vý­meny ná­zo­rov. Ne­vyh­neme sa im. Čo je úplne v po­riadku, už nie som diev­čatko, a tak ne­oča­ká­vam, že náš ži­vot bude vždy ide­álny ako sl­nečné jú­nové ráno. Oča­ká­vam však, že naše dis­ku­sie a vý­meny ná­zo­rov budú pre­bie­hať stále in­te­li­gen­tne, že sa bu­deme stále re­špek­to­vať a vá­žiť si je­den dru­hého a ne­po­vieme nič, čo by sme mohli ne­skôr ľu­to­vať, alebo čím by sme mohli ub­lí­žiť.

Pa­mä­taj, že každá ta­káto chvíľa mi ostáva v hlave a v srdci. Každá ta­káto hádka mi z neho, ale štipku od­lomí. A každé ne­ná­vistné slovo mi znie v ušiach ako oz­vena me­siace a roky. Ty možno za­bud­neš čo si mi v tom hneve po­ve­dal, a možno ťa budú moje slzy mr­zieť, no vtedy už bude ne­skoro. Pre­tože aj na­priek ospra­vedl­ne­niu a krás­nej ky­tici kve­tov, mi už spo­mienku z hlavy ne­vy­ma­žeš.

pi­xa­bay.com

Buď pro­sím mu­žom, ktorý sa vie sprá­vať k žene s úc­tou a lás­kou za kaž­dých okol­ností. Ne­zra­ňuj ma len preto, lebo ťa to v da­nom mo­mente po­teší. Ne­zra­ňuj ma, pre­tože moje na­štr­bené srdce si to všetko bude pa­mä­tať už navždy. Buď lás­kavý a chá­pavý, buď taký, akú oča­ká­vaš mňa vo vy­hro­te­nej si­tu­ácii. Roz­umnú, to­le­rantnú, re­špek­tu­júcu tvoj ná­zor a stále ťa mi­lu­júcu. Buď pro­sím rov­naký, mi­luj ma a re­špek­tuj aj vtedy, keď sa há­dame. Pre­tože o tom by mala byť láska.

Komentáre