Kon­čím.

Už viac sa ne­bu­dem ospra­vedl­ňo­vať za to, keď mi ľu­dia vra­via, že som ľa­dová ako sne­hová vločka alebo že so mnou nie je sranda.  Ne­mô­žem sa ospra­vedl­ňo­vať za niečo, čo ne­mô­žem zvlád­nuť bez ohľadu na to, koľko an­ti­dep­re­sív si dám, alebo koľko le­ká­rov sa mi bude ve­no­vať.

A úz­kosť sa nedá úplne vy­lie­čiť. Vždy tu bude. Tam nie­kde v pod­ve­domí, vieš, a keď bu­deš smutná pre­pukne ce­lou svo­jou si­lou. Nie je to ako zlo­mená kosť alebo ako boj proti chrípke. Je to niečo, čo ne­mô­žeš vrá­tiť späť.  Nie je to niečo, čo len tak jed­no­du­cho zmizne.

Som una­vená z ne­us­tá­leho ospra­vedl­ňo­va­nia sa pred ľuďmi, kto­rým je to jedno.

Zdroj: trought­ca­ta­log.com

Všetko, čo som ke­dysi a stále ho­vo­rila bolo, „Je mi to ľúto,“. Ospra­vedl­ňu­jem sa te­raz za to, že to chcem zru­šiť, pre­tože mám po­cit, že ne­mô­žem dý­chať. Je mi ľúto, že som nie­kedy veľmi smutná, nie­kedy veľmi ti­chá a nudná.

Vždy som mala po­cit, že som len na ob­tiaž.

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk

Možno je to preto, pre­tože sú dni, kedy sú úz­kosť a dep­re­sia mo­jimi naj­lep­šími ka­ma­rátmi. Možno je to preto, pre­tože vnútri za­bí­jam aj ten po­sledný kú­sok opti­mis­tic­kej Radky. Možno je to preto, že sa cí­tim byť zlo­mená.

Možno že ľu­dia na­okolo mňa ne­ve­dia ako re­a­go­vať na moju osobu s pre­pl­ne­nými myš­lien­kami, ktoré sa scho­vá­vajú v mo­jej hlave. Možno že som až prí­liš cit­livá na ži­vot a ľudí okolo seba. Možno že som veľmi ná­chylná v týchto ve­ciach.

Zdroj: the­odys­se­y­on­line.com

Chcem s tým skon­čiť. Chcem skon­čiť s tým, že ne­mô­žem zme­niť svoj ne­do­ko­nalý ži­vot. Veď ho predsa mi­lu­jem, načo sa teda ospra­vedl­ňo­vať? Ak ne­mô­žete zvlád­nuť mňa ta­kúto krehkú a zra­nenú, pro­sím, od­íďte. Od­íďte z môjho ži­vota.

Spra­vili by ste mi lás­ka­vosť.

Pre­tože sa nech­cem už viac ospra­vedl­ňo­vať za to, že som člo­vek. Skon­čila som s ospra­vedl­ňo­va­ním za to, že som prí­liš cit­livá alebo nie­kedy prí­liš ti­chá a chladná.

Som ľud­ská by­tosť a nie ro­bot. Nie, ni­kdy sa ne­bu­dem cí­tiť bez­sta­rostná  alebo po­kojná. Nie som ten typ člo­veka. Vždy bu­dem mať prí­liš veľa otá­zok. Vždy bu­dem veľa sní­vať a veľa pre­mýš­ľať.

Žev­raj ma takto ne­z­vlád­neš? Po­tom si teda ne­mô­žeš za­slú­žiť miesto v mo­jom ži­vote, alebo hlavnú úlohu v mo­jej hre. Ne­za­slú­žiš si, aby si ma po­znal, keď ma nech­ceš pri­jať takú aká som, so všet­kým, čo ku mne patrí.

Ne­za­slú­žiš si, aby si ma mi­lo­val. A TY si ma ne­za­slú­žiš vô­bec.

Komentáre