Sme ženy. Múdre, chá­pavé, nežné krá­ča­júce v dobe, v tme, v hľa­daní, v usta­vič­nom pre­te­kaní sa s ča­som a s vrás­kami, s krás­nymi túž­bami. Často vy­čer­pané, ner­vózne a skla­mané. Skla­ma­nie je v dneš­nom svete ten naj­väčší ka­meň úrazu. Sme ženy, ktoré majú veľké oča­ká­va­nia od ro­di­čov, man­žela ne­skôr detí. V skratke… od ži­vota sa­mot­ného. Kto oča­káva pri­veľa je často veľmi skla­maný.

Mi­lo­vala som chlapca, ktorý bol všetko, a pri­tom ne­zna­me­nal nič. Bol taký skvelý, že som ho brala ako sa­moz­rej­mosť. Ne­vá­žila som si nič čo mi po­nú­kal a vždy som chcela viac, no ne­ro­bila pre to nič. Za­tiaľ čo on ro­bil všetko. Bol taký do­ko­nalý, že som stále hľa­dala len niečo zle a upred­nost­ňo­vala kaž­dého ka­ma­ráta pred ním.

Sa­moz­rejme, aj on je len člo­vek a po­ve­dal si, že sta­čilo. Prišlo na rad uží­va­nie si, bez­sta­rost­nosť, vý­lety, do­vo­lenky. Ži­vot bol krásny, ale len na prvý po­hľad. Uvi­dela som toho vy­so­kého, mod­ro­okého, blon­ďa­vého chlapca, ktorý bol sa­moz­rej­mos­ťou v mo­jom ži­vote, ktorá sa stra­tila v prie­behu jed­nej se­kundy.  Po­cí­tila som úz­kosť, sa­motu. Ako keby som bola ochu­dob­nená o moje druhé ja. Po pár me­sia­coch sme si však uve­do­mili, že ne­vieme byť bez seba.

Nie len, že som zís­kala chlapca, kto­rého te­raz mi­lu­jem kaž­dým dňom viac, ale zís­kala som lek­ciu, ktorá ma na­učila, že v ži­vote nič nie je sa­moz­rej­mos­ťou, že stačí se­kunda a celý ži­vot je hore no­hami, že každý deň treba ďa­ko­vať za to čo máme, že ani mi­lión nocí na párty s al­ko­ho­lom a s ka­ma­rátmi ne­na­hradí po­cit, že nie­komu pat­ríte a nie­kto vás na­ozaj mi­luje. A hlavne, že sme ľu­dia omylní máme chyby, ale za­slú­žime si druhú šancu.

Každá z nás ma ná­rok na ten svoj šťastný ko­niec, pre­tože ak to ne­skon­čilo šťastne, tak ešte nie je ko­niec.

Komentáre