Viem, ako sa cí­tiš. Viem, čo cí­tiš. Nie, ne­mu­síš mi to vy­svet­ľo­vať. Nech­cem nič po­čuť. Ne­sú­dim ťa. Som ten po­sledný člo­vek na zemi, kto by mal nie­koho sú­diť. Viem, že je to pre teba te­raz po­hroma. Cí­tiš sa pod psa, ne­isto, práz­dno. Apa­ticky. Ne­bu­dem ti vra­vieť, že je to v po­hode, keď to tak nie je. Ne­bu­dem ťa ká­rať ako matka, ani ťa inak od­su­dzo­vať, či sa ti do­konca be­z­uzdne vy­smie­vať. Nie som nie­kto, kto ťa pri tvo­jej pr­vej, či stej chybe zhodí. Nie.
Som člo­vek, rov­nako ako ty, nor­málny člo­vek, ktorý robí nor­málne chyby rov­nako ako ty.
Je to v po­riadku ro­biť chyby. Slú­žia ako po­u­če­nie, nie vždy sa im vy­hnúť dá a  je to tak správne.

zdroj: unsp­lash.com

Po­kojne sa vy­plač. Do­staň to zo seba. Nie je to sla­bosť. Je to sila. Po­tre­bu­ješ to zo seba do­stať, všetko, čo je po­tlá­čané hl­boko do úza­dia. Skrý­vaš to pred os­tat­nými a na­po­kon aj pred se­bou. Lenže, ver tomu, že pred se­bou to ne­scho­váš, nech je to ako­koľ­vek dávno. Vždy sa to skôr, či ne­skôr ob­javí. Preto to pre­cíť, do morku kostí. Bo­lesť je na to, aby sa pre­cí­tila. Tu a te­raz. Na­plno. Uľaví sa ti, uvi­díš.

Krič, ak plač ne­po­môže, krič z pl­ného hrdla. Bež, ako naj­rých­lej­šie vlá­dzeš. Udie­raj pl­nou si­lou. Jed­no­du­cho rob, čo po­tre­bu­ješ, aby si to zo seba do­stala. Keď to spra­víš, po­cí­tiš to. Ni­kto nie je tak chladný, ani nad ve­cou, aby ho niečo ne­za­siahlo. Každý máme svoje sla­bosti. Svoje slabé miesta, ktoré možno ni­komu ni­kdy ne­uká­žeš. Nie sme stroje. To len tá rých­losť a od­me­ra­nosť tejto doby nás núti byť be­z­o­či­vými, ne­cit­li­vými a kru­tými k os­tat­ným aj sa­mým sebe.

zdroj: pe­xels.com

Preto ne­buď rov­naká. Ne­buď cho­diaci stoj po­tlá­ča­júc svoje po­city a city nie­kde na okraj. Oni to­tižto ni­kdy ne­zmiznú, len sa na­ko­pia na seba a po­tom jed­ného krás­neho dňa vy­buchnú. A bu­deš toho ľu­to­vať, že si po­ve­dala alebo spra­vila niečo, čo si vlastne ani nech­cela. Zrazu zis­tíš, že by bolo lep­šie to po­ve­dať rovno, uká­zať aj tú svoju zra­ni­teľnú stránku, a zis­tila by si, že v tom nie si sama. Je nás mnoho, stačí sa ob­zrieť vô­kol, vedľa seba, na všetky strany. Sme predsa na­ko­niec každá rov­naká a chceme to isté, aj keď každá iným spô­so­bom.

Komentáre