Sme ge­ne­rá­cia pút­ni­kov, one­sko­ren­cov, ces­to­va­te­ľov, prok­ras­ti­ná­to­rov, umel­cov, se­bes­tač­ných mla­dých ľudí, ktorí si chcú do­spe­losť od­lo­žiť na tak dlho, ako je to len možné.

Ži­jeme v dobe zmien, kde sa cez zlo­mené srdce stá­vame lep­šími. Stá­vame sa sil­nej­šími a stá­vame sa tými, kto­rými chceme byť a nie tými, kto­rými by sme mali byť.

Naša ge­ne­rá­cia je vý­ni­močná v in­di­vi­du­alite. S na­šimi osob­nos­ťami sme kú­sok skla­dačky krás­neho ob­razu je­di­neč­nosti, je­dine ak do­vo­líme os­tat­ným kús­kom, aby za­padli s tými na­šimi.

Sme pyšní, ak sme za­mi­lo­vaní a vieme, čo to zna­mená. Ale na­ozaj vieme, čo zna­mená mi­lo­vať nie­koho ce­lým srd­com? Na­ozaj vieme, ako mi­lo­vať?

Ho­vo­ríme, že vieme, ako mi­lo­vať a ho­vo­ríme, že to ro­bíme dobre. No od­kedy sa láska tak zrie­dila a stala sa hmlis­tou? Od­kedy sa láska stala for­mou to­xic­kých vzťa­hov v spo­lu­práci ar­gu­men­tov nad kaž­dou ma­lič­kos­ťou a ne­dos­tat­kom ko­mu­ni­kač­ných schop­ností.

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk

photo: pe­xels.com

Kedy sa láska stala vti­pom?

Na ins­ta­gram zve­rej­ňu­jeme fotky s ľudmi, kto­rých máme radi len preto, lebo sa cí­time šťastní, keď sa do­sta­neme nad ur­čitý po­čet li­kes. Uka­zu­jeme vý­ročné fotky a chvá­lime sa darmi, ktoré sme do­stali. Ro­bíme veľké gestá, veľ­ko­lepé pre­javy a mys­líme si, čo láska je.

Ale my sme pre­stali ho­vo­riť. Pre­stali sme sa sta­rať o to, čo je na­ozaj sku­točné. Ne­chali sme slovo ‘láska’ stať sa me­nej ma­gic­kým. O niečo me­nej vý­znam­ným. A tro­chu me­nej o láske.

Druhá fáza za­mi­lo­va­nosti je u konca. Je­den z vás robí chybu. Po­siela nie­komu správu a nie si to ty. Už ne­vieme ako ko­mu­ni­ko­vať. Idú z nás len biele lži a tl­mený še­pot. Ne­vieme mi­lo­vať. Láska sa pre nás stala nie­čím, čo končí.

A všetko, čo vieme o láske je to, že nám môže zlo­miť srdce. Preto ute­káme.

No mu­síme pre­stať ute­kať. Mu­síme pre­stať hľa­dať úte­chu v cha­ose. Mu­síme sa na seba za­čať po­ze­rať s ot­vo­re­nou mys­ľou a po­ve­dať si na­vzá­jom, ako sa cí­time. Pre­stať sa scho­vá­vať pred ľuďmi na kto­rých nám zá­leží. Pre­stať sa han­biť za svoje po­city.

photo: pe­xels.com

Po­vedz svoju pravdu. Len ju po­vedz. A pre­staň ute­kať pred tým čo chceš a čo po­tre­bu­ješ.

Pre­ho­vor. Po­vedz nie­komu, že ho mi­lu­ješ. A v prí­pade, ak ťa ne­mi­luje spať, nie je to správny člo­vek pre teba. A viem, že jed­ného dňa náj­deš nie­koho, kto ťa bude mi­lo­vať rov­na­kým spô­so­bom. Za­sta­via sa hádky pre hlúpe ma­lič­kosti, na kto­rých ne­zá­leží.

Pre­staň sa sprá­vať tak, akoby bola láska pre teba len hra.

Láska je tá naj­dô­le­ži­tej­šia vec, ktorú nie­kto môže mať. Je čas oce­niť, že je to má­gia. Je čas dať ži­votu takú lásku, akú si za­slúži. Za­čni na­ozaj ve­riť v lásku.

Nav­štív aj blog au­torky článku: bian­ka­says.wordp­ress.com 🙂

Komentáre