Dnes som bola na pre­chádzke a stretla som star­šieho pána. Pres­nej­šie, za­sta­vil ma či môže na slo­víčko. Najprv som za­vá­hala a po­ve­dala si „ako to dievča ro­bíš, že vždy pri­tiah­neš ta­kéto tipy?!“, no keďže tento, už asi se­dem­de­siat­nik, vy­ze­ral cel­kom utrá­pene, roz­hodla som sa dať mu šancu. Snáď to ne­po­trvá dlho. A snáď sa nechce roz­prá­vať o Bohu.

Po mo­jom pri­kýv­nutí sa na­dý­chol a svoj prí­beh za­čal ve­tou „Verte či nie, ale mám 73 ro­kov a bu­dem sa roz­vá­dzať; po 46 ro­koch man­žels­tva.“ To ma dosť za­ra­zilo, pre­tože člo­vek by si po­ve­dal, že v ta­kom veku je vám už každý deň drahý a nech­cete ho za­bí­jať na súde. Na­vyše, a hlavne, čo sa musí stať, aby ste sa po toľ­kých ro­koch roz­hodli roz­viesť?

unsp­lash.com

Roz­po­ve­dal mi celý prí­beh o tom, ako sa mu s pr­vým diev­ča­ťom, s kto­rým strá­vil noc po­da­rilo splo­diť po­tomka, pre­tože evi­den­tne ne­dá­val po­zor v škole; a ako ich ro­di­čia tla­čili k svadbe. Po­ve­dal mi aj to, že aj na­priek tomu, že to v tom čase znelo ako non­sens, bol ot­vo­rený pred­stave, že sa ne­vezmú a že bude pla­tiť prís­pe­vok na dieťa. Chcel sa po­sta­viť k ro­dine a k láske zod­po­vedne. Svo­jej par­tnerke dal vraj jasne na vý­ber a ona sa roz­hodla. Chcela sa za neho vy­dať. Ži­vot ply­nul so všet­kými vzletmi aj pádmi, až kým mu jed­ného dňa, mi­nulý me­siac, ne­po­ve­dala, že ho vlastne ne­mi­luje, že jej bol celý ži­vot na ob­ťaž, a že sa ni­kdy na neho vy­dať nech­cela. Na otázku prečo mu to pre­boha ne­po­ve­dala skôr od­ve­tila „Ne­ve­dela som ako…“

Long story, short – vraj mu je jedno, že bude na staré ko­lená sta­rým mlá­den­com, mrzí ho len to, že celý ži­vot obaja pre­mr­hali v zba­be­losti a klam­stve. Vy­ze­ral tak zvláštne, ne­šťastne a zá­ro­veň od­hod­lane. Roz­prá­vali sem sa ešte chvíľku a po­tom sme sa roz­lú­čili. Za­priala som mu veľa síl a on mne veľa tr­pez­li­vosti a lásky v ži­vote.

Krá­ča­júc ďa­lej som mys­lela na to, čo všetko mi po­ve­dal. Ako ne­šťastne a bez­mocne vy­ze­ral, keď ho­vo­ril o tom, ako pre­mr­hal ži­vot. Ako pre­mr­hal šancu byť s nie­kým, kto by ho sku­točne mi­lo­val. Vra­vela som si, že ne­chá­pem ako je vô­bec možné, že si to za tie roky ne­vši­mol. Člo­vek predsa musí vi­dieť a cí­tiť, že ho ten druhý ne­mi­luje, nie?!

A po­tom som si spo­me­nula na teba.

zdroj: eli­te­daily.com eli­te­daily.com

Na to, čo si mi po­ve­dal v to ráno, keď sme sa roz­išli. Všetko bolo do­ko­nalé a ty si sa zrazu roz­ho­dol od­ísť. Prečo?! Po­ve­dal si mi, že si to chcel uro­biť už dávno, no ne­mal si od­vahu. Vraj si bol zba­belý. Voči sebe a najmä voči mne. Všetko to­tiž pô­so­bilo do­ko­nale – ne­há­dali sme sa, ne­kla­mali si, nek­ri­ti­zo­vali sa, ne­zá­vi­deli si, ne­nu­dili sa spolu – len to akosi, ne­bolo ono. Vraj si si uve­do­mil, že aj na­priek tomu, ako do­ko­nale všetko vy­zerá a ako ide všetko „podľa plánu“ ne­cí­tiš, že tento vzťah bude na­pl­nený šťas­tím, a preto to mu­síš ukon­čiť skôr, ako bude ne­skoro.

Spo­me­nula som si na to, ako som za se­bou za­vrela dvere a ne­chá­pala či sa práve stalo. V myš­lien­kach som sa vrá­tila ku všet­kým po­ci­tom ktoré na­sle­do­vali; hnev, smú­tok, sa­mota. Spo­me­nula som si, ako veľmi si mi chý­bal. Na všetky ne­po­lo­žené otázky, ale aj na to, ako som po čase pre­stala tú­žiť po od­po­ve­diach, pre­tože som ve­dela, že by ma žiadna z nich ne­us­po­ko­jila. Veď si ma opus­til.

zdroj: eli­te­daily.com eli­te­daily.com

Čas osa­mote bol pre mňa, ale zla­tom. Pre­stala som ana­ly­zo­vať do­okola tie isté roz­ho­vory a uda­losti a pri­jala fakt, ktorý os­tal. Sme opäť každý sám. Vra­vela som si, že sa predsa stá­vajú aj hor­šie veci, že ni­kto z nás ne­zom­rel, a že to, že tento vzťah skon­čil ne­zna­mená, že nie­kto z nás zly­hal. Dô­le­žité je, aby sme boli v ži­vote obaja šťastní. Otázky sa zrazu vy­tra­tili a na­hra­dila ich je­diná vec. Úp­rim­nosť voči sebe sa­mej. Prišla som na to, že kdesi v hĺbke srdca som celý čas cí­tila, že spolu ne­zos­tar­neme. Cí­tila som, že sa ne­mi­lu­jeme. No bolo tak ťažké si to pri­pus­tiť. Všetko bolo fajn, ne­bolo to však ono. A ja som to ve­dela tiež.  Boli sme síce skvelá dvojka, až na je­den há­čik, ne­boli sme pre seba „tí praví“.

Po roz­ho­vore s týmto star­če­kom som si spo­me­nula na celý tento bo­lestný pro­ces seba ob­ja­vo­va­nia a aj na to, že som Ti dnes sku­točne vďačná za to, že si na­bral od­vahu uro­biť tento krok. Za nás oboch. Pre­tože ne­byť toho, ne­našla by som ten po­koj a šťas­tie, ktoré pre­ží­vam te­raz. Ne­byť toho, asi ni­kdy by som si ne­zod­po­ve­dala sama úp­rimne na nie­ktoré otázky a asi by som ni­kdy ne­ob­ja­vila samú seba. Dnes viem, že tým jed­ným kro­kom si mi dal do ži­vota viac, ako po­čas ce­lého vzťahu.

Dnes som rada, že to ne­trvalo 46 ro­kov.