Predtým, ako skritizuješ to, aký má tento článok nadpis, najskôr si ma prečítaj. Milujem našu generáciu. To, že máme oveľa viac možností ako kedysi. To, že môžeme byť oveľa viac kreatívnejší. To, že sme moderní. A nehovorím, že každý z nás všetko iba ničí, čo sa týka lásky. Avšak, sakra, ako je možné, že dnes už sa pozerám na vzťahy inak?

Mám pocit, že dnes ide viac o vášeň a porozumenie sa niekde stráca. Dnes ako keby sme nevedeli komunikovať, zisťujeme informácie a pravdu o tom druhom za jeho chrbtom. Bojíme sa, keď si máme s partnerom povedať pravdu do očí. Hanbíme sa komunikovať a bojíme sa počuť pravdu. Nepriamo si zakrývame uši a oči. Snažíme sa vidieť stále len to najlepšie. Zaráža ma, ak niekto známy, ktorý sa mi spovedá z toho, ako sa pohádali s priateľkou, povie: „Veď, čo oči nevidia, srdce nebolí. Mňa pravda nebaví. Som si neistý a mám neskôr z toho pocity úzkosti.“ Asi nemusím dodávať, že im ten vzťah po týchto slovách dlho nevydržal.

large

pinterest.com

Nevravím, že som nebola taká istá alebo že nerobím podobné chyby i dnes. Sama mám jednu typickú ženskú vlastnosť: domýšľavosť. Ach, ako rada si veci domýšľam či vymýšľam. Je s niekým viac kamarát? Je na facebooku častejšie ako by mal? Je moc usmiaty? Sakra, on ma podvádza! Ach, my ženy. Vieme všetko dobre nafúknuť a zmeniť, a potom sa čudujeme, prečo ho to už nebaví a zavŕši to vetou:“Prepáč, ale takto ma to nebaví.“ Nezastávam sa ani jedného pohlavia. V tomto som neutrálna. Každý jeden máme chybu, no bohužiaľ alebo chvalabohu sa musíme rešpektovať. Občas zabúdame, ako sa druhí cítia, a potom mi kamarátka do telefónu s počudovaním hovorí, že jej chalan má city a mrzí ho ich hádka. No moja, on naozaj má city!

Keď sa naša generácia zamiluje, sú dva druhy prezentácie pred inými: Postovanie fotiek na facebook, posielanie srdiečok a dať sa do vzťahu. Druhá prezentácia je tá, že ani nevieš, že ani nevieme, že tí dvaja sú spolu a naozaj skoro chodia na „tajňáša“.

03-29-43_anne-hathaway-and-jake-gyllenhaal_original

tumblr.com

Zažila som pár ľudí, ktorí mi sami povedali, že svoj vzťah zverejnia a ukážu pred svetom až po pár mesiacoch či roku, pretože sa boja, že by sa hneď rozišli a každý by sa ich pýtal, čo sa stalo. Nehovorím, že je to zlé, ale zároveň to ani nepodporujem. Každý sme iní, každému niečo iné vyhovuje a každý sa cíti lepšie inak.

Pozrite sa, ja si len myslím, že každý potrebuje lásku, každý sa chce cítiť potrebný a milovaný. Chce pre toho druhého znamenať veľa. Chce len cítiť motýliky v brušku a pohodu pri tom druhom. Verím na pravú lásku a verím, že dnešný svet má stále veľa ľudí, ktorí spolu budú naozaj do konca života. Kde ale robíme chybu? V tom, že dnes zatajujeme svoje city, rozchádzame sa, schádzame sa cez SMSky či Facebook a automaticky mažeme spoločné fotky, keď sa v niekým rozídeme.

Je smutné, že v dnešnej dobe zistím, či sú tí dvaja spolu podľa toho, kedy naposledy spolu dali fotku alebo si odrazu zmenili profilovku.

Viem, že naša generácia je múdra. A viem, že vieme ako milovať a že chceme milovať. My len nevieme komunikovať. Možno nám pomáhajú sociálne siete v jednoduchšej komunikácií ale na druhej strane nás to ničí a je to čím ďalej pre nás len a len komplikovanejšie. My len proste musíme začať komunikovať, hovoriť, čo sa nám páči a čo nie. Hovoriť, ako sa cítime a hovoriť „Milujem ťa“ či „Ľúbim ťa“ keď tomu naozaj veríme.

My skrátka potrebujeme viac veriť v lásku. Obidve strany. Ženy a muži. My, ľudia. My, túžiaci po láske.