Nádych.
Je to už nejaký ten čas, čo čakám na správu.
Neozýva sa. Je ticho. V mojej izbe počuť len vytrvalé ťukanie do klávesnice, ale žiaden zvuk, ktorý by oznamoval, že by mi prišla správa od neho.
Myslela som si, a aj to tak vyzeralo, že teraz bude všetko iné. Že som konečne našla osobu, s ktorou si rozumiem, s ktorou mám spoločné záujmy, s ktorou sa dokážem rozprávať hodiny a hodiny o ničom … myslela som si však zle. To, že jediné čo počujem je ticho, signalizuje niečo zlé. Viem to akceptovať ak je to deň, týždeň ale toto nie. Je to dosť dlho na to, aby som už nebola taká naivná ako poslednýkrát. Je to dosť dlho na to, aby som už prestala veriť, že odpíše. Že sa ozve alebo dá o sebe vedieť.
Musím konečne zatvoriť jednu kapitolu môjho života, pretože ak to neurobím, nedozviem sa nič nové. Nič nové ma nebude čakať a ani nič nové nezažijem.
Moje srdce nie je hračka, aby sa s ním len tak mohol niekto hrať. Nie je to vec, ktorú len tak nejaký muž odhodí, kedy sa mu bude chcieť. Občas sa naozaj cítim zlomená a nešťastná. Z toho všetkého. Zo všetkého, čo sa deje okolo mňa.
To, že každý deň kričím o pomoc a nikto ma nepočuje. Z toho, že možno práve ty vieš o mne viac, ako moja rodina. Z toho, že tento svet je jeden veľký chaos.
Občas nesmiem myslieť na minulosť. Občas ju musím nechať ísť, pretože mi neprinesie žiadne nové správy a ani sa nezmení. Vždy bude rovnaká. S mojimi chybami, s mojimi odpusteniami, s mojimi láskami a aj s mojím zlomeným srdcom.
Preto, keď sa neozýva, budem sa snažiť na neho zabudnúť. Preto, keď sa neozvýa, nebudem sa ďalej snažiť. Snažila som sa dlho a silno, no už viac nebudem.
Je čas sa posunúť ďalej.
Urob to aj ty.
Výdych.
