V ruke držím šálku horúcej kávy, pozerám z okna, stromy pomaly začínajú kvitnúť, vietor dáva do pohybu novo narastené lístie a ja rozmýšľam, ako sme sa sem dostali. Myslím tým do tejto situácie, kedy mi myšlienky na teba nedajú v noci spávať a ja sa neviem rozhodnúť, či sa ťa držať, alebo ťa nechať ísť.

Spomínam na chvíľu, kedy sme sa prvýkrát skutočne stretli. Prešiel si okolo mňa, na moment spomalil, zastavil a vrátil o pár krokov naspäť. Poznali sme sa už predtým, ale nikdy sme medzi sebou neprehovorili. No tento deň bol iný, cítila som to už ráno, keď som sa zobúdzala s úsmevom na tvári, na ktorý som nemala značný dôvod. Jednoducho si ma pozdravil, a dali sme sa do reči.

pexels.com

To, čo nasledovalo potom radím medzi najkrajšie obdobie v mojom živote. Síce som v tej chvíli nehľadala žiaden vzťah, dostal si sa mi pod kožu. Najprv pomaly, po malých krôčikoch si sa dostával stále bližšie a bližšie, až kým som do toho nespadla úplne. A to som sa naozaj snažila. Držať si odstup, no nedalo sa. Vzrušenie medzi nami sa dalo krájať, tráviť s tebou čas mi prišlo také prirodzené ako dýchanie, a ja som sa snažila držať pri zemi.

No nedalo sa, ešte aj cudzí okoloidúci by na mne videl, že lietam v oblakoch. Po čase som sa do teba zamilovala, vedela som, že ak opadne prvotné nadšenie z niečoho nového a vzrušujúceho, že až vtedy sa objaví skutočná láska. A tá sa objavila. Z mojej strany rovnako ako aj z tvojej. Sladké reči, spoločné plány, spoločne strávené dni a noci. To všetko sme mali, vlastne ešte stále máme, no ja začínam pochybovať.

thoughtcatalog.com

O tebe a tvojich citoch. Bola to len nejaká hra na mačku a myš? Alebo naozaj chceš, aby som bola tvoje dievča, v dobrom aj v zlom ? Nerozumiem, prečo si sa prestal snažiť. Prečo si mi prestal prejavovať náklonnosť a lásku. Berieš ma tak samozrejme, že si neuvedomuješ, čo všetko zo seba ti ponúkam. Už mi viac nedávaš komplimenty, a síce sme spolu pomerne často, mám pocit, že celý svet sa točí len okolo teba.

Kedy si si prestavil svoj rebríček hodnôt? Kedy som padla o pár stupňov nižšie? Rozmýšľam nad tým, či má cenu sa ďalej snažiť. Či ti mám naďalej s láskou venovať svoju pozornosť. Viem, že keď máš svoj lepší deň, tak je všetko také ako kedysi, ale keď sa náhodou zle vyspíš, tak je to s tebou ako za trest. Drahý, ver mi, že ja ťa na prežitie nepotrebujem, to že sme spolu bola voľba nás oboch, nebola to nutnosť, nebol si mojou jedinou možnosťou. Chcela som ťa rovnako ako si chcel ty mňa. Ale dnes naozaj neviem, či si to zaslúžiš. Pretože láska niekedy nestačí.

Zastavíš ma, ak sa rozhodnem odísť?

Dovolíš, aby sa naše cesty rozdelili?

Myslím, že poznám odpoveď, len sa jej bojím uveriť. No žiaľ, v kútiku duše si na to už zvykám. . .