Tak úplne ju ne­po­chopí ni­kto, kto si ňou ni­kdy ne­pre­šiel.

Dep­re­sia. Ocho­re­nie, pred kto­rým si stále za­krý­vame oči a han­bíme sa zaň. Keď si na­prí­klad zlo­míme na ly­žo­vačke ruku, ne­bo­jíme sa s tým pri­znať svo­jim pria­te­ľom, ko­le­gom či ro­dine. Ak však pod vply­vom veľ­kého tlaku do­sta­neme dep­re­siu, ml­číme. Preto sa o nej ho­vorí stále málo a preto si mnohí ľu­dia ne­do­kážu pred­sta­viť, čo sa pod týmto poj­mom v sku­toč­nosti skrýva.

Ozrejmí vám to však týchto 9 ci­tá­tov – a to omnoho dô­ver­nej­šie, než aká­koľ­vek po­učka.

“Vy nie ste vaša cho­roba. Každý člo­vek tr­piaci dep­re­siou má in­di­vi­du­álny prí­beh, ktorý by mo­hol svetu roz­po­ve­dať. Máte svoje meno, máte svoju his­tó­riu, máte svoju osob­nosť. Zo­stať sa­mým se­bou aj po­čas tohto ocho­re­nia je sú­čas­ťou bitky.“ – Ju­lian Se­if­ter

Ľudí ve­ľa­krát de­fi­nu­jeme podľa ocho­re­nia, kto­rým tr­pia. Ten s dep­re­siou. Ten so schi­zof­ré­niou. Tá s úz­kos­ťou. A to je chyba. Každý člo­vek je v pr­vom rade vý­ni­moč­nou osob­nos­ťou. A až tam nie­kde pod tým všet­kým, pod všet­kou tou bo­les­ťou a prob­lé­mami, je ne­jaká psy­chická po­ru­cha.

“Si taký od­vážny a ti­chý… Až som za­bu­dol na to, ako sa trá­piš.” – Er­nest He­min­gway

Áno, pa­ra­doxne, je to tak. Spra­vidla platí, že čím väč­šie utr­pe­nie člo­vek pre­žíva, tým me­nej je to na ňom po­znať. Keď nás trápi ne­jaký me­nej zá­važný prob­lém, s nie­kým sa po­ra­díme. No keď nás trápi niečo, čo po­žiera celé naše srdce, dušu i my­seľ, ve­ľa­krát ml­číme.

pe­xels.com

“Tá na­jod­váž­nej­šia vec, ktorú som kedy uro­bila je to, že som os­tala na­žive, keď som chcela tak veľmi zo­mrieť.” – Ju­liet Le­wis

Žiaľ, dep­re­sia, pre­dov­šet­kým tá ne­lie­čená, sa ve­ľa­krát končí aj tra­gicky. Sa­mov­raž­dou. Prob­lémy člo­veka sú dl­ho­dobe pre­hlia­dané, až sa do­stane do si­tu­ácie, kedy už tú ťar­chu ne­do­káže uniesť len sám, na vlast­ných ple­ciach, a roz­hodne sa svoj ži­vot ukon­čiť. Buďme k iným viac po­zorní a vší­majme si, či ná­ho­dou práve ne­pot­re­bujú našu po­moc.

“Väč­šina ľudí si ne­uve­do­muje, že nie­ktorí z nás vy­na­kla­dajú ob­rov­ské množ­stvo ener­gie, len aby vy­ze­rali nor­málne.” – Al­bert Ca­mus

Ako sa máš? 

Dobre. 

Ne­vy­ze­ráš tak. 

Som len una­vený.

Aha, OK.

Bežný dia­lóg dvoch bež­ných ľudí. “Dobre,” alebo “Som len una­vený,” však ve­ľa­krát zna­mená omnoho viac…

“Psy­chické ocho­re­nia nás de­sia a za­han­bujú. Ľudí, ktorí nimi tr­pia mar­gi­na­li­zu­jeme, no práve oni by po­tre­bo­vali našu naj­väč­šiu po­moc.” – Glenn Close

Opäť sme pri tom, že za psy­chické ocho­re­nia sa dr­vivá väč­šina ľudí hanbí. A to nie­len tí, ktorí nimi tr­pia, ale aj ich ro­dinní prí­sluš­níci. Mnohí rad­šej po­ve­dia, že ich mama je “v ne­moc­nici”, než by pri­znali, že je v psy­chiat­ric­kej lie­čebni. Mnohí rad­šej po­ve­dia, že ich dieťa je “po ope­rá­cii”, než by rad­šej pri­znali, že sa po­kú­silo o sa­mov­raždu. Kedy už ko­nečne spo­loč­nosť po­chopí, že sa nie je začo han­biť?

pe­xels.com

“Je to také bežné, že sa to môže stať ko­mu­koľ­vek z nás. Prob­lé­mom však je, že ni­kto o tom nechce ho­vo­riť.” – Ruby Wax

O týchto prob­lé­moch ho­vo­riť treba. Len tak sa po­su­nieme ďa­lej a len tak do­cie­lime to, že dep­re­sia ko­nečne ne­bude braná ako niečo, za čo sa treba han­biť.

“Ni­kdy som ne­ve­rila, že dep­re­sia exis­tuje… až po­kým som ju ne­dos­tala ja.” – Lit­hium Lol­li­pop

Žiaľ, je to tak. Mnohí ľu­dia si mys­lia, že oni sa obe­ťou dep­re­sie či inej psy­chic­kej cho­roby ne­môžu stať ni­kdy. Omyl. Môže sa ňou stať KTO­KOĽ­VEK a KE­DY­KOĽ­VEK.

“Nie som le­nivá. Som len una­vená z toho kaž­do­den­ného boja…” – Mimi Love

Hla­dina ener­gie člo­veka tr­pia­ceho dep­re­siou je na bode mrazu. Toto ocho­re­nie je to­tiž ne­smierne vy­čer­pá­va­júce, čo však veľa ľudí ne­do­káže alebo nechce po­cho­piť. Nie, ľu­dia tr­piaci dep­re­siou nie sú le­niví. Oni sú len chorí a ne­vlá­dzu – rov­nako, ako ne­vlá­dze kto­koľ­vek z nás, keď má na­prí­klad vy­sokú ho­rúčku či črevnú chrípku.

pe­xels.com

“Smú­tok bolí, no je to zdravý po­cit. Ob­čas ho musí po­cí­tiť každý z nás. Dep­re­sia je však niečo cel­kom iné.” – J.K.Ro­wling

Ve­ľa­krát si pojmy “smú­tok” a “dep­re­sia” za­mie­ňame. Tak na­prí­klad, ak nie­kto v ob­chode ne­nájde svoje číslo svetra, ktorý sa mu tak veľmi páči, môže po­ve­dať, že má z toho “depku”. Na­opak, nie­kto, kto rieši ti­síc­krát zá­važ­nej­šie prob­lémy môže po­ve­dať, že je “iba smutný”. Me­dzi smút­kom a dep­re­siou je však prie­pastný roz­diel, kto­rého pre­hliad­nu­tie môže byť veľmi ne­bez­pečné.

zdroj: le­ar­ning-mind

Komentáre