Alebo sa to zdá iba mne?

Ide mi to už na nervy, ako sa snažím a nakoniec aj tak pohorím. Príde mi to ako nejaká smiešna hra. Vtedy, keď do toho dávam naozaj všetko, práve vtedy to nemá žiaden efekt. Jednoducho to dopadne ešte horšie, ako keby som sa vôbec nesnažila. Kde robím chybu?

Som jediná, ktorá to všetko berie tak osobne?

Ide mi tiež na nervy fakt, že ten úplný laik, ktorý sa do veci vôbec nerozumie, je nakoniec úspešnejší ako ja. Bože, prečo sa mi to neustále deje? Tak veľmi si na tom dávam záležať. Tak veľmi sa snažím uspieť a byť čo najlepšia. Ale vždy príde ten moment, ktorý všetko zničí.

Cítim, ako veľmi som nadšená. Ako veľmi sa teším na výsledok. Cítim to vzrušenie, to chvenie v žalúdku, ktoré mi dodáva odvahu. A potom príde šok. Nečakaný zvrat. Či už je to úspech v práci, úspech v škole, alebo v inej činnosti či situácii.

Veľmi ma hnevá táto skutočnosť.

Akokoľvek sa snažím zmieriť s realitou, je to vždy ťažké. Vždy mám chuť všetko to úsilie hodiť za hlavu. Vždy sa na to všetko chcem vykašľať a už vôbec sa nesnažiť. V tej chvíli si pripadám ako najväčší idiot na svete. Ako najnemožnejší človek zo všetkých.

A pritom možno stačí vypustiť zo seba všetku tú paru. Vykričať sa, udrieť do niečoho čo najtvrdšie. Vyplakať sa na ramene milovaného človeka, alebo len jednoducho odísť z miesta, kde mi všetko naokolo pripomína neúspech.

Vtedy viem, že sa potrebujem nadýchnuť

Keď už je úplne najhoršie, cítim ako sa mi tisnú slzy do očí. Ako mi srdce pulzuje nenávisťou z nespravodlivosti. Vtedy mám chuť niekoho nakopať do zadku. Ale vážne. Bez srandy. Musím ísť na chvíľu preč, od všetkých, aby som sa upokojila.