Alebo sa to zdá iba mne?

Ide mi to už na nervy, ako sa snažím a nakoniec aj tak pohorím. Príde mi to ako nejaká smiešna hra. Vtedy, keď do toho dávam naozaj všetko, práve vtedy to nemá žiaden efekt. Jednoducho to dopadne ešte horšie, ako keby som sa vôbec nesnažila. Kde robím chybu?

Odzadu.sk
Staň sa blogerkou

Som jediná, ktorá to všetko berie tak osobne?

Ide mi tiež na nervy fakt, že ten úplný laik, ktorý sa do veci vôbec nerozumie, je nakoniec úspešnejší ako ja. Bože, prečo sa mi to neustále deje? Tak veľmi si na tom dávam záležať. Tak veľmi sa snažím uspieť a byť čo najlepšia. Ale vždy príde ten moment, ktorý všetko zničí.

Cítim, ako veľmi som nadšená. Ako veľmi sa teším na výsledok. Cítim to vzrušenie, to chvenie v žalúdku, ktoré mi dodáva odvahu. A potom príde šok. Nečakaný zvrat. Či už je to úspech v práci, úspech v škole, alebo v inej činnosti či situácii.

Veľmi ma hnevá táto skutočnosť.

Akokoľvek sa snažím zmieriť s realitou, je to vždy ťažké. Vždy mám chuť všetko to úsilie hodiť za hlavu. Vždy sa na to všetko chcem vykašľať a už vôbec sa nesnažiť. V tej chvíli si pripadám ako najväčší idiot na svete. Ako najnemožnejší človek zo všetkých.

A pritom možno stačí vypustiť zo seba všetku tú paru. Vykričať sa, udrieť do niečoho čo najtvrdšie. Vyplakať sa na ramene milovaného človeka, alebo len jednoducho odísť z miesta, kde mi všetko naokolo pripomína neúspech.

Vtedy viem, že sa potrebujem nadýchnuť

Keď už je úplne najhoršie, cítim ako sa mi tisnú slzy do očí. Ako mi srdce pulzuje nenávisťou z nespravodlivosti. Vtedy mám chuť niekoho nakopať do zadku. Ale vážne. Bez srandy. Musím ísť na chvíľu preč, od všetkých, aby som sa upokojila.

pexels.com

Ak zdieľaš rovnaké pocity, som rada. Nie je zlé byť tou osobou, ktorá v sebe nedokáže dusiť emócie. Popravde, milých ľudí ani veľmi nemusím. Neviem, dvíhajú mi žalúdok už len tým, že sa nevedia nahnevať či nakričať na mňa. Ja aj keď nie som nahnevaná na dotyčnú osobu, zvýšim na ňu hlas, ale je to len reakcia na situáciu, na nič iné. Nie každý síce chápe moju reakciu, ale moje blízke okolie si na to už zvyklo.

Viem približne pri kom si môžem dovoliť byť sama sebou, ale skutočne, nie len pretvárkou. Nenávidím situácie, kedy sa musím zdržiavať len preto, lebo sa to odo mňa vyžaduje.

Neviem prečo, ale milujem na sebe to, keď sa dokážem poriadne nahnevať a byť zlá. Pripadám si síce ako nejaký démon či diabol, ale cítim sa byť silnou zároveň. Akoby ma ten oheň vnútri spaľoval ale tiež mi dodával energiu.

Milujem svoj hnev!

S láskou, nespútaná čierna duša…