Alebo sa to zdá iba mne?

Ide mi to už na nervy, ako sa sna­žím a na­ko­niec aj tak po­ho­rím. Príde mi to ako ne­jaká smiešna hra. Vtedy, keď do toho dá­vam na­ozaj všetko, práve vtedy to nemá žia­den efekt. Jed­no­du­cho to do­padne ešte hor­šie, ako keby som sa vô­bec ne­sna­žila. Kde ro­bím chybu?

Som je­diná, ktorá to všetko be­rie tak osobne?

Ide mi tiež na nervy fakt, že ten úplný laik, ktorý sa do veci vô­bec ne­ro­zu­mie, je na­ko­niec úspeš­nejší ako ja. Bože, prečo sa mi to ne­us­tále deje? Tak veľmi si na tom dá­vam zá­le­žať. Tak veľmi sa sna­žím uspieť a byť čo naj­lep­šia. Ale vždy príde ten mo­ment, ktorý všetko zničí.

Cí­tim, ako veľmi som nad­šená. Ako veľmi sa te­ším na vý­sle­dok. Cí­tim to vzru­še­nie, to chve­nie v ža­lúdku, ktoré mi do­dáva od­vahu. A po­tom príde šok. Ne­ča­kaný zvrat. Či už je to úspech v práci, úspech v škole, alebo v inej čin­nosti či si­tu­ácii.

Veľmi ma hnevá táto sku­toč­nosť.

Ako­koľ­vek sa sna­žím zmie­riť s re­a­li­tou, je to vždy ťažké. Vždy mám chuť všetko to úsi­lie ho­diť za hlavu. Vždy sa na to všetko chcem vy­kaš­ľať a už vô­bec sa ne­sna­žiť. V tej chvíli si pri­pa­dám ako naj­väčší idiot na svete. Ako naj­ne­mož­nejší člo­vek zo všet­kých.

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk

A pri­tom možno stačí vy­pus­tiť zo seba všetku tú paru. Vy­kri­čať sa, ud­rieť do nie­čoho čo naj­tvr­d­šie. Vy­pla­kať sa na ra­mene mi­lo­va­ného člo­veka, alebo len jed­no­du­cho od­ísť z miesta, kde mi všetko na­okolo pri­po­mína ne­ús­pech.

Vtedy viem, že sa po­tre­bu­jem na­dých­nuť

Keď už je úplne naj­hor­šie, cí­tim ako sa mi tisnú slzy do očí. Ako mi srdce pul­zuje ne­ná­vis­ťou z ne­spra­vod­li­vosti. Vtedy mám chuť nie­koho na­ko­pať do za­dku. Ale vážne. Bez srandy. Mu­sím ísť na chvíľu preč, od všet­kých, aby som sa upo­ko­jila.

pe­xels.com

Ak zdie­ľaš rov­naké po­city, som rada. Nie je zlé byť tou oso­bou, ktorá v sebe ne­do­káže du­siť emó­cie. Pop­ravde, mi­lých ľudí ani veľmi ne­mu­sím. Ne­viem, dví­hajú mi ža­lú­dok už len tým, že sa ne­ve­dia na­hne­vať či na­kri­čať na mňa. Ja aj keď nie som na­hne­vaná na do­tyčnú osobu, zvý­šim na ňu hlas, ale je to len re­ak­cia na si­tu­áciu, na nič iné. Nie každý síce chápe moju re­ak­ciu, ale moje blízke oko­lie si na to už zvyklo.

Viem pri­bližne pri kom si mô­žem do­vo­liť byť sama se­bou, ale sku­točne, nie len pre­tvár­kou. Ne­ná­vi­dím si­tu­ácie, kedy sa mu­sím zdr­žia­vať len preto, lebo sa to odo mňa vy­ža­duje.

Ne­viem prečo, ale mi­lu­jem na sebe to, keď sa do­ká­žem po­riadne na­hne­vať a byť zlá. Pri­pa­dám si síce ako ne­jaký dé­mon či dia­bol, ale cí­tim sa byť sil­nou zá­ro­veň. Akoby ma ten oheň vnútri spa­ľo­val ale tiež mi do­dá­val ener­giu.

Mi­lu­jem svoj hnev!

S lás­kou, ne­spú­taná čierna duša…

Komentáre