Hej ty tam! Ty, čo práve čí­taš tieto riadky. Viem, že ťa už celý svet una­vuje. Viem, že si zni­čená. Že je­diná vec, ktorú si pra­ješ, je po­koj v tvo­jej duši. Že je­diné, čo chceš a po­tre­bu­ješ, je za­ce­liť všetky rany, ktoré ti ži­vot spô­so­bil. Ver mi, že nie si je­diná. Je nás ne­spo­četné množ­stvo, ktoré sa stále hľa­dáme a ne­vieme o sebe.

Preto je čas vy­lie­čiť sa.

Je čas uve­do­miť si, že nie všetko ti vy­jde presne tak, ako si si to na­plá­no­vala. Že nie každý člo­vek, tvojmu srdcu blízky, ostane v tvo­jom ži­vote navždy.

zdroj: unsp­lash.com unsp­lash.com

Je smutné po­znať pravdu. Bolí ma myš­lienka, že tých, kto­rých chcem pri sebe, ma na­ko­niec vždy opus­tia. Bolí ma, keď viem, že ich pre zmenu mu­sím opus­tiť ja. Je to ten náš vzácny ko­lo­beh ži­vota? Patrí to k môjmu osudu? K nie­čomu, čo mi bolo pri­de­lené už pri mo­jom pr­vom ná­dy­chu? Kiežby som mohla po­znať tvoj ná­zor.

Som ten typ člo­veka, ten typ ženy a zá­ro­veň ma­lého diev­čatka, ktoré je len sú­dené za svoje činy. Ni­kto sa ni­kdy ne­opýta, PREČO. Ni­kto sa ni­kdy ne­zau­jíma, aký som mala dô­vod. Prečo som sa na­hne­vala? Prečo som kri­čala? Prečo som pla­kala a prečo som tak náhle vy­behla do tmy a nech­cela, aby ma nie­kto na­šiel. Je tak ťažké na­čú­vať?

zdroj: unsp­lash.com unsp­lash.com

Po­znám tie po­vr­chné otázky, ktoré v sku­toč­nosti vô­bec nie su úp­rimné. Vedz, že všetko, čo pí­šem, som za­žila na vlast­nej koži. Viem, aké je to byť stra­tená vo vlast­nom dome, vo vlast­nom svete. Vieš si pred­sta­viť, koľ­ko­krát si do­ká­žem po­lo­žiť otázku, či môj ži­vot má vô­bec ne­jaký zmy­sel? Koľ­ko­krát sa pý­tam sa­mej seba, prečo sa mi TO mu­selo stať. Prečo práve mne. Čím som si to za­slú­žila? Som na­ozaj tak zlá, ako si to o sebe mys­lím?

Nie­kedy sa vo mne na­hro­madí toľko hnevu, ktorý ma pri­núti po­ve­dať aj to, čo nech­cem. Naj­hor­šie ale je to, že ani ne­mám chuť sa ospra­vedl­niť. Je mi to ukrad­nuté. Cí­tim, ako ma to zlo ob­klo­puje. Ako ma k sebe ťahá stále viac a viac. A ja sa mu vô­bec ne­vz­pie­ram. Na­opak, pri­jí­mam ho. Ži­jem s ním.

Ale to ne­vadí. Ja som sa s tým už dávno zmie­rila. Viem, že každý, kto sa ma dot­kne, sa skôr či ne­skôr po­páli. Som jed­no­du­cho taká. Plná hnevu a ne­ná­visti, možno čierna a ska­zená duša.

Pro­sím, ne­buď ako ja. Buď lep­šia!

Komentáre