Vieš, čo je krásne na je­sen­nom po­časí?

To krásne ráno, keď sa pre­bu­díš. To šu­mivé ti­cho sfar­be­ného lís­tia. Ten chla­divý vá­nok na tvo­jej po­kožke.

Nie je to len všetko zlo sveta.

Nie sú to len samé mí­nusy, pre ktoré by si sa te­raz mala za­tvo­riť do izby, po­sa­diť sa do kúta a ne­vy­liezť až kým sa ne­ob­javí prvý jarný lúč slnka. Mu­síš vi­dieť aj to krásne, čo to ob­náša.

To, keď sa mô­žeš pri­tú­liť k svojmu mi­lá­či­kovi, či už ľud­skému alebo chl­pa­tému zvie­ratku. Ten po­cit, keď na seba ho­díš všetko možné, len aby si sa za­hriala a rozp­rú­dila si tak krv v už tak stu­hnu­tých ži­lách. To krásne ráno, keď sa pre­bu­díš a uva­ríš si niečo teplé, čo ťa za­hreje aj na duši.

Ne­boj sa, ak po­tre­bu­ješ ísť nie­kam von. Či už je to škola, práca alebo voľ­no­ča­sová ak­ti­vita. Stačí sa len po­riadne za­ba­bu­šiť od hlavy po päty a ne­mu­síš hneď na­rie­kať, že ti po­ča­sie ska­zilo tvoje plány. Inak, to je moja na­job­ľú­be­nej­šia časť z toho všet­kého. Ak viem, že sa tomu jed­no­du­cho ne­vyh­nem, stačí, ak si ot­vo­rím šat­ník a vy­be­riem z neho všetko to, v čom sa cí­tim nie­len dobre, ale aj po­hodlne a do­sta­točne teplo na­toľko, aby som ne­prec­hladla.

zdroj: unsp­lash.com unsp­lash.com

Nie je to len táto je­seň, ale tiež zima a pa­da­júce vločky, čo ťa one­dlho čaká a ne­mi­nie. To všetko je čaro tejto pla­néty, čaro tohto sveta, že je vô­bec možné po­znať vý­kyvy na­šej prí­rody.

Viem, že je to práve nie veľmi ob­ľú­bené ob­do­bie, pre­tože sa spája s mno­hými dep­re­sív­nymi ná­la­dami a všet­kým mož­ným ne­ga­tív­nym. Ale stačí len, ako sa k tomu po­sta­víš ty sama. Ak chceš byť na­hne­vaná celú zimu, tak buď. Ak sa chceš mra­čiť deň čo deň a byť ne­vrlá na kaž­dého vô­kol seba, tak buď. Ale ne­za­budni, že takto ne­ži­ješ sama.

Ne­musí sa ti to pá­čiť. Ne­mu­síš mi­lo­vať tento chlad a tmavé dni. Ale tie prídu tak či tak. Či sa bu­deš hne­vať, alebo ne­bu­deš, zima príde. Tomu ver! Tak si len pekne na­kúp všetko čo k zime po­tre­bu­ješ, všetko čo chceš a je to. Nie je to žiadna veda. Ani si ne­vieš pred­sta­viť, ako veľmi by som ti s tým rada po­mohla.

Je to to­tiž jedna z mála vecí, ktoré ma do­kážu nad­c­hnúť na­toľko, že som ochotná sa kvôli tomu aj po­krá­jať:)

Zima…zimka…zi­mička…

Pro­sím ťa príď a sch­laď všetko to zlé, čo nás trápi.

Tak šup, šup…my ča­káme! 🙂