Na­ro­de­nie die­ťaťa je ob­rov­ským míľ­ni­kom v ži­vote kaž­dého člo­veka. Všetko sa zmení, už ne­máte toľko voľ­ného času, máte ur­čité po­vin­nosti a uve­do­mu­jete si, že ži­vot ma­lého člo­vie­čika do veľ­kej miery zá­visí od vás.

Na­priek stov­kám dob­rých rád a múd­rych kníh, nie je ľahké vy­cho­vá­vať dieťa. Každý člo­vek je je­di­nečný, vý­ni­močný a oso­bitý a preto je po­trebné každé dieťa vy­cho­vá­vať inak. Nie vždy sa to ale ro­di­čom po­darí, najmä keď sú ska­lo­pevne pre­sved­čení o správ­nosti svojho úsudku, alebo keď vý­chove ne­pri­kla­dajú ná­le­žitú váž­nosť. Vý­sle­dok ich po­čí­na­nia sa ob­vykle do­staví ne­skôr, často až po ro­koch, keď je už ne­skoro.

Nech­ceme ni­koho ob­vi­ňo­vať ani urá­žať, chceme len po­u­ká­zať na nie­ktoré vý­chovné pros­triedky, s kto­rými ste sa možno stretli aj vy a ne­ga­tívne vás ovplyv­ňujú do­dnes.

Málo pries­toru

Nie­len deti majú strach z od­lú­če­nia, ale často i ro­di­čia. Ba do­konca, ich strach býva väčší. Končí to po­tom tým, že sa deti sna­žia pri sebe udr­žať, aj keď sú už dávno sa­mos­tatné. Z detí vy­ras­tajú zá­vislí, ne­kom­pe­tentní ľu­dia, ktorí sa boja roz­ho­do­vať sami za seba a pre­vziať zod­po­ved­nosť za svoje činy. V is­tom smere akoby zo­stá­vajú navždy deťmi.

Unsp­lash.com/Me­gan Le­wis

Ne­reš­pek­to­va­nie hra­níc

Do­spelí si často ne­uve­do­mujú, že právo na sú­kro­mie majú aj ich deti.  Možno ste aj vy za­žili si­tu­ácie, kedy vám ro­di­čia vtrhli do izby bez za­klo­pa­nia, a to na­priek ob­rov­skému oznamu o klo­paní na­le­pe­nému z von­kaj­šej strany dverí. Nič prí­jemné, že?

Ok­rem toho, ako chcú ro­di­čia na­učiť svoje deti re­špek­to­vať sú­kro­mie a osobný pries­tor iných, ak to sami ne­ro­bia? Na­vyše, obe­rajú tým deti o po­cit, že sú re­špek­to­vané, a že ich ži­vot a po­žia­davky sú rov­nako dô­le­žité, ako po­žia­davky iných.

Nad­merná kri­tic­kosť

Žiaľ, ne­zriedka sa stáva aj to, že ro­di­čia berú deti nie ako deti, ale ako rov­no­cen­ných par­tne­rov. Rov­no­cen­ných v zmysle schop­ností a zruč­ností. Av­šak, deti sú deti. Majú právo ne­ve­dieť, mý­liť sa a ro­biť chyby. Nad­merná kri­tic­kosť im pri roz­voji no­vých zruč­ností ne­po­môže, práve na­opak – za­blo­kuje ich. Rov­nako ako po­rov­ná­va­nie s inými deťmi či pre­hnané ná­roky. Vý­vin se­ba­ve­do­mia zá­visí od toho, aký po­stoj zaujme ro­dič k po­ku­som die­ťaťa na­učiť sa nové veci.

Ne­dô­sled­nosť

Koľ­ko­krát ste aj vy za­žili, že ste sa s ro­dičmi do­hodli na ne­ja­kom pra­vidle, chvíľu ste sa ho do­dr­žia­vali a po­tom vy­šu­melo do­stra­tena? V ro­di­čov­stve platí viac než inde, že dô­le­žité je za­čať od seba a byť pre­dov­šet­kým dob­rým prí­kla­dom.

Ne­dos­ta­tok uis­te­nia a pod­pory

Ďal­šou ve­cou, na ktorú do­spelí často za­bú­dajú, je sku­toč­nosť, že od­mena žia­dú­ceho sprá­va­nia je účin­nej­šia ako tres­ta­nie ne­vhod­ných pre­ja­vov. Preto sa často stáva, že deti do­stanú bitku či trest a uve­do­mia si, že ko­nali zle, no ne­ve­dia, ako majú svoje sprá­va­nie zme­niť.

Práve preto je dô­le­žité, aby cí­tili pod­poru a uis­te­nie zo strany ro­di­čov, keď po­má­hajú, če­lia drob­ným prob­lé­mom či ťaž­kos­tiam. Pod­pora im po­môže vy­tvo­riť se­ba­dô­veru vo vlastné schop­nosti. Ak pod­pora v det­stve chýba, môže sa stať, že člo­vek bude celý ži­vot po­chy­bo­vať, či je dosť dobrý a do­sta­točne kom­pe­tentný.

pe­xels.com

Pre­hnaná sta­rost­li­vosť

Vo­zili vás ro­di­čia do školy a na každý krú­žok? Ro­bila vám mama de­siatu, aj keď ste si ju už dávno mohli uro­biť sami? Po­tom máte skú­se­nosti s dru­hým ex­tré­mom, ktorý dob­rej vý­chove ne­pro­spieva – s nad­mer­nou sta­rost­li­vos­ťou. V čom je jej prob­lém?

U die­ťaťa pod­porí po­cit, že sa ne­musí sta­rať samé o seba, lebo vždy pri ňom bude nie­kto, kto mu po­môže, kto sa oňho po­stará a vy­rieši jeho ťaž­kosti. Možno si po­viete, že je to kruté, no aj ten malý člo­vie­čik po­tre­buje če­liť ľah­ším krí­zo­vým si­tu­áciám, aby si raz ve­del po­ra­diť s ťaž­kými ži­vot­nými krí­zami. Ok­rem toho, ako sa dieťa na­učí va­riť, byť do­chvíľne či po­riad­ku­mi­lovné, ak bude mať stále jedlo na stole, otec ho za­ve­zie na krú­žok a izbu mu uprace mama?

Vy­hrážky

Vážne? Komu kedy po­mohli zme­niť svoje sprá­va­nie? Ak, tak len krát­ko­dobo, aby bol po­koj. Vy­hrážky ne­po­má­hajú zis­tiť prí­činu a zme­niť ju, pre­tože sa za­me­ria­vajú len na jej dô­sledky, ktoré sa budú ob­ja­vo­vať tak dlho, ako bude tr­vať prí­čina. Miesto vy­hrá­žok je lep­šie prísť na ko­reň veci a po­tom o ňom dis­ku­to­vať.

Hy­per­pro­tek­ti­vita

Túžba ochrá­niť svoje dieťa pred všet­kým zlým je síce uš­ľach­tilé, no ne­re­a­lis­tické. Čím skôr dieťa zistí, že svet nie je ide­álny, a že nie všetko je do­vo­lené, tým lep­šie pre neho. Ok­rem toho na­do­budne silnú vieru vo svoje schop­nosti, na­učí sa rá­tať s mož­ným ri­zi­kom či prob­lé­mami a vo­pred sa na ne pri­pra­viť. Ak však ro­di­čia ne­umož­nia die­ťaťu ro­biť malé chyby, ris­kujú, že ako do­spelé bude ro­biť omnoho väč­šie, za ktoré bude pla­tiť oveľa tvr­d­šie, než len od­re­tým ko­le­nom či roz­bi­tou hrač­kou.

pe­xels.com

Ne­po­čú­va­nie

Je pa­ra­doxné, že do­spelí vy­ža­dujú, aby deti po­čú­vali ich sia­ho­dlhé ká­za­nie, no od­mie­tajú sú­stre­diť svoju po­zor­nosť, keď im deti roz­prá­vajú o svo­jich snoch, zá­žit­koch či pred­sta­vách. Deti nie sú hlúpe a ve­dia vy­cí­tiť, kedy sa do­spelí pre­tva­rujú, kedy sú sar­kas­tickí a iro­nickí.

Ešte pa­ra­dox­nej­šie však je, že keď deti do­spejú, ro­di­čia od nich oča­ká­vajú, že ich vzá­jomný vzťah bude skvelý, deti vezmú do úvahy ich rady a budú ochotné trá­viť so svo­jimi ro­dičmi čas. Tro­chu iro­nické, nie? Žiaľ, mnoho ro­di­čov túto stranu mince ne­vidí.

Le­ni­vosť

Pre mno­hých do­spe­lých je jed­no­duch­šie za­va­liť sa prá­cou, ako ne­chať všetko bo­kom a hrať sa so svo­jím die­ťa­ťom. Iní miesto toho, aby zniesli vý­buch zlosti, rad­šej kú­pia svojmu die­ťaťu čo­koľ­vek, čo chce, len aby dl­h­šie ne­pú­talo na seba v ob­chode po­zor­nosť.

Vý­chova je často ne­prí­jemná nie­len pre dieťa, ale i pre ro­diča. Na­ne­šťas­tie, veľa ro­di­čov je le­ni­vých stáť si za svo­jím a vy­dr­žať ne­prí­jemné scény či pre­javy die­ťaťa a rad­šej sa pod­vo­lia a re­zig­nujú.

BFF

Mať s die­ťa­ťom pria­teľ­ský vzťah je skvelé, no ho­vo­riť die­ťaťu svoje osobné a často i in­tímne in­for­má­cie je vý­razne za hra­ni­cou. Stiera to ro­lové roz­diely, ktoré sú v rámci vý­chovy mi­mo­riadne dô­le­žité. Často sa stáva, že dôjde k vý­mene rolí a ro­dič si žiada od tí­ne­džera radu, ako rie­šiť kon­flikty v práci či nez­hody s pria­teľ­kami. Ri­zi­kom je, že u die­ťaťa sa vy­vi­nie spa­si­teľ­ský kom­plex a ono môže mať celý ži­vot po­cit, že musí za­chra­ňo­vať a rie­šiť všetko a všet­kých.

Zdroj: your­tango

Komentáre