Všetci psychológovia sa zhodnú na tom, že deti rozvedených rodičov vyhrali v lotérii nálepku „iný/iná“. Nemusí ísť nevyhnutne o negatívny alebo pozitívny prívlastok. Dokonca tento prívlastok – táto „vlastnosť“ nekričí. Nežiada o pozornosť. Nepotrebuje byť videná. Nie na prvý pohľad. Avšak v každej sfére prejavu ľudskosti – kogníciách, emóciách i v konaní sa nám pripletie „do záberu“. Sám hlavný protagonista vie, o čom hovorím. A ja mu rozumiem.
Podobne to je aj so vzťahmi, ktoré sú ovplyvňované našimi doterajšími skúsenosťami. Lepšími i horšími.
Autorka Maya Kachroo-Levine píše o desiatich veciach, ktoré my – deti z rozvedených rodín, robíme vo vzťahu inak.
Milujeme opatrne. Vieme, čo to znamená mať naozaj zlomené srdce. A vidieť zlomené srdcia manželov je silná káva. Preto berieme záväzky vážne a nerobíme ich často.
Veríme v obrovskú a skutočnú lásku, pretože vieme, že tam kedysi bola. Áno, aj v rodine rozvedenej.
Veríme, že láska nezomiera. Neustále nám bolo opakované, že hlboko vo svojich srdciach sa naši rodičia stále majú radi – aj keď už spolu nebývajú. A to nám dáva nádej.
Staráme sa o ostatných. Nezáleží na tom, či ich poznáme alebo nie. Či nám kedysi ublížili, či nás sklamali. Riešili sme problémy dospelých, ktoré sa nás netýkali alebo sme im nerozumeli. Ak sme dokázali prijať nesprávne kroky svojich rodičov, prečo by sme to nedokázali aj u iných ľudí?
Pojem „emocionálna stabilita“ je pre nás dôležitý. Je to niečo, čo sa zo vzťahu našich rodičov vytratilo a o to viac pracujeme na tom, aby sa to v našich vzťahoch nestalo.
Chýbajú nám naše polovičky – vo väčšej miere (v o dosť väčšej miere).
Očakávame veľa. Pochádzame zo sveta hádok a bojov s vedomím, že na všetko vždy existovalo jednoduchšie riešenie, ktoré sme v čase rozvodu nevideli respektíve nechceli vidieť. V budúcnosti sa snažíme už len o jednoduchšie riešenia, ktoré očakávame aj od partnera.
Ľahko odpúšťame. Naši rodičia to robili tiež. Neustále si odpúšťali a dávali si druhé šance.
Sme opatrní vo vyslovení „Ľúbim ťa.“
Je náročné nás milovať. Ale koho nie?
zdroj: thoughtcatalog.com
